Art of Slovakia - FESTIVAL

Môj osobný pohľad: 

Art of Slovakia, festival s krásnym názvom a ešte krajšou myšlienkou. Počasie neprialo a tak bolo krásne okolité prostredie nevyužité. Na nádhernej atmosfére vo vnútorných priestoroch to však neubralo. Usmiaty a tvorivý ľudia, ktorí predávali svoje vlastnoručné umelecké diela - to je vždy balzam pre naše duše. Program v kinosále sa zdal naplnený tak potrebných tém v spoločnosti a preto moje kroky viedli rovno sem. Sála bola skoro prázdna, hlavné mesto znovu ukázalo akých zaspatých má občanov.

Prvé premietanie krátkeho 15 minútového filmu som žiaľ nestihla, no začína sa druhé premietanie:

Dokumentárny film Telo plné šťastia bolo amatérsky spracované, no obsah mal hlbokú myšlienku. Pokiaľ nechceme kult dokonalosti tela zbúrať v našich životoch, tak by sme to mohli dopriať aspoň našim deťom. Pani doktorka mala až príliš mnoho skúseností, ktoré opisovali spolu s aktivistkou v besede po filme. Obe pomáhajú ľuďom s PPP (poruchy príjmu potravy) a žiaľ už nás ani neprekvapí, že 10 ročné deti skončia v ich rukách. Niektoré sa na oddelenie musia vrátiť a sú na hrane života a smrti vyhladovaním. Štatistiky hovoria, že aj po "vyliečení" sa táto porucha vráti do života človeka až v 20% prípadoch. Pátrať po príčinach by sme mali spolu ako rodičia a uvedomelí dospelí, ale sme uvedomelí? Záleží nám na tom, aby naše deti verili, že sú dokonalé tak ako sú alebo z nich chceme krásky a mudrcov so samými jednotkami? My ako dospelá spoločnosť určujeme smer v živote našich detí a mne sa zdá, že nejdeme až tak správnym smerom. Svedčí o tom aj fakt na ktorý poukázal film, že je ohromne rastúci trend návštevnosti beauty salónov a chirurgických centier, kde nás udržia mladých kým budeme za to ochotne platiť. Čo všetko budú ochotné podstúpiť naše deti, aby zodpovedali svojej vlastnej (našej) predstave dokonalosti? Desí ma táto predstava. Posledný člen diskusie bol otec už 16 ročnej dcéry, ktorá posledné dva roky bojovala s týmto zvlášnym vnímaním seba. Bol to ohromný muž a mohol by byť príkladom pre celú spoločnosť, obzvlášť rodičov, ktorí musia zažívať to isté. A ja sa pýtam či diskusia na túto tému, s týmto mužom nie je žiadúcejšia ako politické debaty pri nedeľnom obede kde otázky sú vopred pripravené a celá mediálna kampaň tiež.

Ivo Páleník, pánko na vozíku pôsobil veľmi vyrovnane a jeho prednáška ako aj celý životný príbeh museli byť v mnohom inšpirujúce, no mňa viac pritiahla iná prednáška: Najväčšie mýty o jedle. Mlado pôsobiaci Peter Wetzler ma očaril nie len ako muž, ale aj ako osobnosť. Jeho projekt lokalzrawetz.sk je ohromujúci a jediné čo ma mrzí, že nedostávajú takýto ľudia priestor vo verejnoprávnych médiách, aby nás vzdelávali v tak potrebnej oblasti - zdravej výžive! Ak by mala vzniknúť nová štátna funkcia tak navrhujem tohto čestého muža na Štátneho výživového poradcu.

Vegánsky obed mi celkom chutil aj keď na tento druh stravy nie som úplne zvyknutá. Posilnená ľahkou, ale výživnou stravou som sa usadila na premietanie ďalšieho filmu od Zuzany Piussi - Očista. Osobné pohľady na politické dianie si nechám pre seba, no vyjadriť sa k súdnemu systému by bolo naozaj potrebné. Ak občana nezaujíma zlyhávanie súdnictva tak naozaj neviem čo iné by malo obyvateľstvo vytiahnúť z kómy. Raz pred súdom môžete sedieť aj vy a spravodlivosti sa nedovoláte, lebo súdny úradníci práve volajú s Kočnerom - obsadené!

Pri kauze pána Fila vs Zamestnanci fabriky ma zarazil vysoký počet zomrelých ľudí, ktorí sa reálne nedožili rozhodnutia súdu. Myslím,že ešte ani dnes nie je rozhodnuté, keď zomrú všetci prípad sa vyrieši aj sám. Nikomu to neprekáža a už ani Matovičovi lebo sa dostal do čela. Pán Filo, ktorý daroval cirkvi pól mega a dostal za to čestné vyznamenanie aj stretnutie s pápežom iba dokazuje, aká prehnitá je cirkev. Ak by si pápež mal dávať na niečo pozor tak je to stretávanie sa s ľudmi a to KOMU PODÁ RUKU! Nechce sa mi veriť, že úrad pápeža by neoveroval "osobnosti" s ktorými má táto postavička prísť do kontaktu. Cirkev - je mi z nej na grcanie, ale to je úplne iná téma.

Vo filme bol paralerne rozprávaný aj iný príbeh a ten ma zaujal najviac - Príbeh fekálneho fantóma. Hlavnú úlohu v tejto podivnej poviedke si zahral syn Generála Pavla Macka. Je neuveriteľný celý spôsob od zadržania až po "oslobodenie". V konečnom dôsledku pre mňa nebolo podstatné či jeho syn naozaj bol vinníkom alebo len dokonalým nástrojom na zbavenie sa nepohodlného čmuchala v rezorte Obrany SR. Ak sa na celý prípad pozrieme z nadhľadu a bez osobných dojmov a tráum, tak nám dáva jasný odkaz. Média a ich predstavitelia sú nepostihnuteľné! Ako je možné v právnom štáte zaistiť dopredu kamery pri zatýkaní sudcov, ako je možné, že krátko po zadržaní MOŽNÉHO páchateľa sa objaví jeho identita aj s fotkou bydliska v médiách. Ako je možné, že fekálny fantóm bol v priebehu pár hodín spojený s menom vysoko postaveného Generála? Iba ak by to bol cieľ, lebo keď nie, tak to bolo vysoko neprofesionálne! Kto za to ponesie zodpovednosť? Nikto. Média ho pred celým národom označili za hovnomana mnohokrát a z mnohých smerov, chlapcovi zničili psychické a duševné zdravie a žiadne z týchto médií nepreukázalo ani len VEREJNÉ OSPRAVEDLNENIE. Dnes má polícia úplne iného vinníka, ktorý sa priznal, svoj skutok oľutovaľ, bude sa chudáčik liečiť a je mu to veľmi lúto.... Je to desivé akú veľkú moc majú média a ľudia vôbec nežiadajú pravdivé informovanie. Asi zaspali.... No vedzte, že raz keď sa stanete nepohodlnými sa takéto niečo môže stať aj vám. Ale môžete ďalej kľudne spinkať...

Ak by občan nevedel, tak novinár musí študovať na vysokej škole (z našich daní platené) a potom dostane novinársky preukaz, čo by malo byť dôkazom toho, že je oprávnený informovať verejnosť. Novinári by mali byť akýmsi nástrojom pre celú spoločnosť a sú veľmi významnou zložkou pre fungovanie spravodlivosti. Myslím, že si to sami neuvedomujú a preto si to neuvedomuje ani spoločnosť (alebo naopak). Požadovať pravdivé informovanie by malo byť základom nie len vo verejnoPRÁVNEJ televízií.

Diskusia po odvysielaní filmu bola desivo hrozná. Pán Macko si riešil svoju osobnú traumu a ukrivdenie jeho rodiny a tak to bola prezentácia Ega a jeho monológu. Druhým diskutujúcim bol novinár žijúci mimo hlavného mesta, ktoré by podľa jeho názoru malo vyriešiť všetky problémy sveta, ale hlavne tie, ktoré má Slovensko v regiónoch. Počuť z jeho úst niekoľko krát, že mi tu v Bratislave to MUSÍME vyriešiť bolo vtipné a zároveň smutné. Až príliš sme si zvykli, že svoje hovná prehadzujeme do rúk iných a chceme, aby to vyriešili. Moja otázka z publika na trestno - právnu zodpovednosť novinárov a médií sa nestretla s pochopením. Ak by však hrozila jednotlivcom aj mediálnym spoločnostiam aspoň vysoká pokuta za (dokázateľné) nepravdivé informovanie, tak by možno svoje správy začali aj overovať ešte predtým, než ich uverejnia. Jeden zničený ľudský život Macka mladšieho však nikoho z novinárov ani občanov nezaujíma. Rovnako, ako nikoho nezaujímalo, že novinár Daňo sedel vo väzení lebo si dovolil informovať po svojom - objektívnejšie. Trestno právna zodpovednosť tu je momentálne pre tých novinárov, ktorí nepočúvajú Ministerstvo Pravdy a sú vzdorovitý. Buď ťa zavrieme a rozmyslíš si, či budeš ďalej klásť nepríjemné otázky alebo ťa rovno zabijeme a využijeme tento príbeh pre politické boje a kampaň. Naozaj sa pýtam:

KDE TO ŽIJEME!

Trestno- právna zodpovednosť médií tu mala byť už dávno a aby si svoju čestnú funkciu začali uvedomovať aj novinári tak by som zaviedla aj osobnú. Ak si novinár neoverí informáciu, ktorú má prečítať celému národu tak akým právom sa nazýva novinár? Študovať päť rokov na to, aby sme prevzali všetky správy od Reuters alebo počúvali vôlu politikov a posluhovali im v ich mediálnych rozprávkach. Uvedomelý občan by nechcel podporovať svojími daňami takýchto novinárov. Ak sme vám platili štúdium, tak je vašou zodpovednosťou informovať čo najviac objektívne a informácie, ktoré budete verejne šíriť si overovať lebo to ste sa mali naučiť na škole.

Ako overovať informácie!

Potom by v spoločnosti nevládli hoaxeri a presstitúti. Po tomto som si musela dať Kávičku u Janíčka :) najlepšia káva v meste....

Asi najväčším lákadlom pre prispatého spoluobčana mohol byť film Múdrosť traumy od Gábora Maté. Tento film už som raz videla, no niektoré filmy by mal človek vidieť viac krát! Unikátne dielo... Vyjadrovanie sa k tomuto filmu mám na hodiny a hodiny a tak sa vyjadrím iba k diskusií po filme.

Keby som zaklopala na dvere pani terapeutky Márie Kubišovej a otvorí mi v rozpoložení aké prezentovala na diskusií tak zvážim jej služby. Pôsobila depresívne, uzavreto a skľúčene. Keď riešite svoje vlastné depresie a cítite sa skľúčený tak asi nechcete ísť do takého istého prostredia. Nakoľko som človek uvedomujúci sa (snažím sa), tak som zvážila aj možnosť, že sa pani terapeutka necíti pohodlne v role diskutujúcej na pódiu a toto sa podpísalo na tom, ako pôsobí navonok. Jej názory boli fajn, ale nič konkrétne pre utrápeného občana. Nemám rada pozlátené rečičky na povrchu, to nikomu nepomôže. Viac som sa tešila na diskutujúceho, ktorý zastupoval Ligu za duševné zdravie. Veľmi sympaticky pôsobil až trochu namyslene a skryto arogantne (znova len môj pohľad? Nemyslím, ale aj keď mám myšlienkový názor a emocionálne nacítenie sa, neprikladám tomu dôležitosť = môj pohľad, môj koncept, moja pravda neznamená tak veľa a neodráža objektívnu skutočnosť). Zisťujem, že má rád krásne ženy ( a kto by nemal :) , naučené frázy má ešte radšej. Často mu asi jeho vzhľad a "múdre" reči zaručujú obdiv od iných, ideálne ak sú to krásne a múdre ženy :) Behá mi v hlave otázka: Uvedomuje si to on?

Je v celku jednoduché určiť v hovorenej reči tie myšlienkové koncepty, ktoré má človek naučené a hovorí ich často. Nezabudol spomenúť linku záchrany Nezábudku a projekty, ktoré robili s Kirschner a pod. Všetky projekty, ktoré robili sú fajn, ale čo vedecká práca? Nemá riaditeľ Duševného zdravia zastávať práve funkciu akéhosi vedca alebo odborníka na problematiku? Ak človek nepozná poučky čo je to duševné zdravie je to len ku prospechu veci, od riaditeľa by som však čakala, že má aspoň vlastný pohľad na duševné zdravie a čo to vlastne je. Po mojej elementárnej otázke "Čo je to duševné zdravie a aký je rozdiel medzi tým mentálnym a duševným?", ostal mierne zaskočený. Plynulosť rozprávania sa vytratila lebo o tomto asi ešte nehovoril pred ľuďmi, ak vôbec. Diskusie sú na to, aby sme hľadali riešenia a kládli zásadné (nepríjemné) otázky lebo na promo reči nám slúžia tie média. Pán riaditeľ nevidel rozdiel medzi mentálnym a duševným zdravím, no ja myslím, že rozdiel medzi myšlienkami a emóciami je zásadný!

Ďalšia diskusia o ničom za nami... Svoje sklamanie si uvedomujem a tak neprepadám emócií zmaru a zúfalstva. Ak si mysľou viem uvedomiť emóciu, je to prvý krok z vlastnej temnoty. Takto to mám ja. Zásadné je, veci si začať uvedomovať - to je správna cesta...

Konečne prichádza prednáška na ktorú som sa najviac tešila Zrada a dôvera vo vzťahoch od Eva Andriessen. Je to balzam na moju dušu a prepracované mentálne telo z náporu informácií a diskusií. Lepšiu prednášku v oblasti osobnostného rozvoja som ešte nezažila a som vďačná. Po prednáške odchádzam vo vyčerpaní Tela, Duše i Mysle a rozdiel medzi týmito rovinami by sme si konečne mali začať viac uvedomovať. Ďakujem Eva.