ČO JE PRAVDA?

Absolútna pravda sa nemení v čase ani priestore. Všetkých sa do_týka rovnako a nikoho nevylučuje. Sú to vesmírne zákony, ktoré platia či sa nám to páči alebo nie, či im chápeme alebo ich popierame, poprípade si ich vôbec neuvedomujeme.

Relatívna pravda vychádza z pozorovateľa a jeho interpretácie "reality". Každý pozorovateľ má iné videnie reality na základe svojich individuálnych zažitých skúseností (myšlienok + emócií). Nemožno popierať tento vesmírny zákon vytvárania relatívnej pravdy a dnes to dokazuje aj samotná veda. Pochopenie procesu tvorenia ilúzií a rozdielu medzi absolútnou pravdou a relatívnou pravdou je kľúčové, aby sme sa vedeli lepšie vyznať v pravdách svojich i v pravdách iných.

Práve na tento účel nám vie poslúžiť pochopenie a zadefinovanie právd absolútnych, ktoré sú nemenné v čase i priestore a nemožno ich zmeniť, dotýkajú sa všetkých rovnako či sme si toho vedomý alebo nie.

Človek je bytosť zložitá a pozostáva najmä zo štyroch základných "osobností":

1. Človek má Myseľ a mentálne telo cez ktoré myslí a tým spoluvytvára city, ktoré sa ďalej pretvárajú do pocitov, ktorým myseľ následne verí a považuje ich za pravdu.

( vnútorný mužský princíp - vzduch - rovina Mysle) = REPREZENTANT KOLEKTÍVNEHO POĽA VEDOMIA KTORÉ SPOLUTVORÍ SVOJÍM INDIVIDUÁLNYM PONÍMANÍM

2. Človek má Dušu a emočné telo cez ktoré cíti city, emócie, energie a spoluvytvára myšlienkové procesy, ktoré sa ďalej pretvárajú do pocitov v tele, ktorým človek následne verí a považuje ich za pravdu.

( vnútorný ženský princíp - voda - rovina Duše) = REPREZENTANT KOLEKTÍVNEHO POĽA CÍTENIA KTORÉ SPOLUTVORÍ SVOJÍM INDIVIDUÁLNYM PONÍMANÍM

3. Človek má Telo cez ktoré pociťuje po_city a teda city, ktoré často prichádzajú po myšlienkach (či opačne). Práve cez túto svoju "osobnosť" či podstatu môžeme v tomto svete tvoriť konkrétne činy v hmote.

(vnútorný detský princíp - zem - rovina Tela)= REPREZENTANT INDIVIDUÁLNEJ HMOTY

4. Človek má Ducha a duchovné telo cez ktoré "spravuje" tieto tri samostatné "osobnosti- celky".

( vnútorný zvierací princíp - oheň - rovina Ducha) = REPREZENTANT INDIVIDUÁLNEJ NEHMOTY

Každý má Ducha svätého, ktorý je našou najhlbšou podstatou, ktorá sa nemení a pretrváva vo večnosti naprieč časom i priestorom a teda je jedinou našou "zložkou", ktorá reprezentuje ABSOLÚTNU PRAVDU o nás.

Príklad absolútnej pravdy: Si.

Máš telo - fyzické zdravie, máš dušu (emócie)- duševné zdravie, máš myseľ (myšlienky) - psychické zdravie.

Máš ducha - duchovné zdravie (tento svoj aspekt sme zatiaľ akosi neprijali lebo ho nevieme dokázať, ale to že vedecky nevieme dokázať existenciu niečoho, ešte neznamená, že to neexistuje).

Príklad relatívnej pravdy:

Relatívna pravda môže byť, že (dnes) milujem svoju ženu a naozaj to tak môžem cítiť a môžem si to takto myslieť (emócie a myšlienky tvoria v našich životoch jednu kašu, ale dajú sa od seba aj oddeliť a potom je jednoduchšie s nimi samostatne pracovať a následne pochopiť ich previazanosť). Náš cit, ale aj naša myšlienka nie je pravdou absolútnou a tak sa táto relatívna pravda môže kedykoľvek zmeniť v čase alebo priestore (v oboch!). Pripustiť si to a nepovažovať za pravdivé moje aktuálne city a myšlienky a neustále ich spochybňovať je tá najlepšia (najťažšia) cesta ako si zachovať pravdivosť toho, čo dnes považujem za pravdu. Je to tak náročné, že mnohí to nedokážu ani pochopiť a už vôbec nie žiť. Ak to však človek dokáže (aspoň v nejakom aspekte svojho života), tak táto nepripútanosť nám ďalej dovoľuje "ísť" k vyšším stavom vedomia + cítenia. Nutné je pochopiť, že človek dostal Vedomie na to, aby pochopil k čomu má byť vlastne nepripútaný.

Vedomé pochopenie roviny Vedomia (Mysle) a roviny Cítenia (Duše) ako previazaného celku dvoch odlišných osobností v nás samých a nakoniec pochopenie nepodstatnosti týchto dvoch aspektov muža a ženy, ktoré nás tvoria (nakoľko vôbec nezodpovedajú absolútnej pravde, ale "iba" tej relatívnej) je kľúčové pre rozvíjanie Duchovnej podstaty.

Čo nás brzdí v duchovnom napredovaní?

Ľudia sa boja pripustiť si, že tie relatívne pravdy ktorým tak veľmi chcú veriť sú ich vlastné ilúzie. Ak nepozrieme do pandorinej skrinky a nezačneme spochybňovať svoje ilúzie, nemôžeme nikdy pochopiť seba, kto sme, čo si myslíme a čo cítime. Budeme hrať hry a nosiť masky nie len pred druhými ale hlavne pred sebou samým a tak sa nemôžeme nikdy spoznať. Odložiť masku a priznať si, že svoju ženu nemilujem (svoju prácu nemilujem, koníček ktorému sa venujem celý život nemilujem....) ale ju "iba" akceptujem pretože mi v mnohom vyhovuje, je tak veľmi bolestivý proces, že sa nám do toho naozaj nechce. Veríme totiž ďalšej veľkej ilúzií, že keby sme vytiahli svoju pravdu na svetlo, ublížime tým mnohým iným ľuďom na ktorých nám záleží a že sme za to zodpovedný. Mnohí rodičia by sa zrútili keby im deti dokázali povedať, že nebudú študovať tú medicínu, právo.... - a tak deti trpia aby rodičia netrpeli, ale v závere trpia všetci. Ak klameme alebo žijeme v ilúziách ubližujeme sebe a keď človek ubližuje sebe, zákonite ubližuje iným aj celej spoločnosti. To je vesmírna pravda, ktorú nemožno poprieť ani ju zmeniť. Ak som nešťastný ja, šírim nešťastie do kolektívneho pola a aj jednotlivo do svojich vzťahov. Môžem sa hrať, že to tak nie je a že som vlastne šťastný lebo navonok sa môj život javí ako úspech, ale aj keď budem hrať naozaj dobré divadlo tak PRAVDA sa nezmení. Svoju pravdu vieš len ty a nikto ti ju nemôže povedať z vonku. Svoju pravdu nemôžeš ani zmeniť, a tak je hlúposť svoju pravdu popierať alebo sa tváriť, že neexistuje.

Na záver "dňa" musíme aj tak vedomým pochopením prísť k poznaniu, že celistvosť je vlastne prázdna. Lebo ak celistvosť obsahuje všetko, tak nemusí obsahovať nič a obe tvrdenia sú rovnako pravdivé aj keď popisujú to isté. To je vesmírny paradox duality, ktorú mnohí žijú práve preto, že veria svojím relatívnym pravdám (jednému z dvoch extrémov), ktoré spôsobujú tento efekt duality. Je to cesta, ktorú treba pochopiť a každý máme svoju individuálnu cestu = relatívnu pravdu, ktorá nás dovedie do cieľa (stredu) a teda pochopenia tej absolútnej pravdy. Myseľ je rovnako podstatná ako Duša a ako sú obe rovnocenne podstatné, tak sú obe úplne nepodstatné pretože nás "zvádzajú" od absolútnej pravdy, ktorú je možné nájsť iba v strede. Preto je tak potrebné spojiť rozum so srdcom, lebo sa to dá iba v strede. 

Vieme prečo si myslíme to čo si myslíme? Vieme prečo cítime to čo cítime? Ak to nevieme tak sa presviedčame a ak presviedčame seba, spravidla to robíme cez iných. Snažíme sa iným vnuknúť pohľad o sebe samom, aby nám ho následne povedali, ukázali.... a aby sme mi tomuto obrazu mohli ľahšie uveriť. To je celý princíp zrkadlenia vo vzťahoch. Najviac nás samých zrkadlia ľudia, ktorí sú nám najbližšie a ktorých sme si sami zvolili. Rodičia aj deti nám boli daný (v najhlbšej podstate sme si ich tiež zvolili sami), ale podstatné pre rozklúčovanie zrkadlenia toho, čo nechápeme o sebe, sú presne tí ľudia, ktorých si volíme v tomto živote a venujeme im mnoho energie (citov), pozornosti (myšlienok) a s ktorými sa prepájame aj na fyzickej úrovni. Je dôležité venovať pozornosť vzťahom a to najmä svojim životným partnerom. Preto platí, že ak chceš spoznať človeka, spoznaj jeho ženu/muža.

Preto rovnako platí vesmírna pravda, že ak sa nechceš stať svojím životným partnerom na takej úrovni, že by si si to s ním vymenil, tak asi nemáš toho správneho partnera. Nie si to ty keď sa za neho nevieš / nechceš zameniť. Lebo paradox duality je, že oba extrémy sú zameniteľné a tak najhlbším vyjadrením lásky medzi mužom a ženou je ochota a schopnosť vymeniť sa so svojím partnerom v hmote lebo v nehmote sme jedno. To je spojenie ktorému hovoríme milovanie a so sexom to nemá vôbec nič spoločné.

Dualita ako odraz jednoty

Ak sa bojím samoty tak túžim byť s niekým. Najhoršie výhovorky ktoré ľudia používajú vo vzťahu sú: "Aspoň nie som sám/a." "Celkom mi vyhovuje." ... Pravda je, že buď so svojím partnerom chceš byť alebo nechceš, ale dokým máš veľa výhovoriek, ktorým dobrovoľne veríš, nemôžeš "uvidieť" pravdu. Až príliš často toho druhého vo svojej najhlbšej podstate len využívame pre svoj (iluzórny) pocit bezpečia. A preto je samota liečivá lebo v nej môžeš spoznať toho, koho potrebuješ najviac poznať, pochopiť a milovať. SEBA!

Strach je túžba a túžba je strach = v strede je Kľud lebo Ego už sa nebojí a Srdce netúži...

Láska je nenávisť a nenávisť je láska = v strede je Kľud lebo Ego pochopilo jednotu a Srdce precítilo sú_cit oboch zdanlivo opozitných emócií. Nevyberá si teda jeden extrém a druhý neodmieta = vytváranie duality.

Ak sa opozitá - napr. strach a túžba - pochopia (každé zvlášť), môžu sa spojiť v strede (a je možné pochopiť aj spojitosť).

Ak odstránime na jednej strane myseľ (myšlienky), tak na druhej strane je potrebné odstrániť aj emócie (dušu). Ak nám dnes mnohí "vodcovia" hovoria, že myseľ nás klame tak majú pravdu, ale už nehovoria to B, že aj duša nás klame rovnako. Ak je muž reprezentant mysle a žena reprezentant emócií tak prečo máme tendenciu viac veriť citom ako myšlienkam? Oboje sú rovnakou ilúziou a relatívnou pravdou, ktorej tak veľmi veríme a nazývame túto relatívnu realitu Život. A keď život nezodpovedá našej myšlienkovej, citovej alebo myšlienkovo-citovej predstave tak trpíme. Pripútanosť na nášho muža a ženu (myšlienky a city) spôsobuje utrpenie.

Životným cieľom by sa preto malo stať práve spojenie s Duchom svätým, ktorý pretrváva večnosť a ten sídli v našom strede odkiaľ "dočahuje" na všetky naše štyri osobnosti presne tak ako je potrebné. Aby sa všetky štyri osobnosti mohli "stretnúť" v strede je nutné najskôr pochopiť ich jednotlivo, potom v tandemovom spojení. Ak chápeme jednotlivé zložky a následne aj prepojenia medzi nimi, lepšie a efektívnejšie vieme "vyrovnať" to mužsko - ženské a hmotno - nehmotné ( detsko - zvieracie).

Ak máte byť v určitej situácií za chápavú a starostlivú ženu tak idete do tejto svojej sú_časti, ktorá nesúdi Mysľou a ponúka teda čistý cit. Ak ste v situácií kde je nutné využiť argumentáciu a stratégiu tak to nedokáže nik iný lepšie ako vaša vnútorná mužská podstata, ten vnútorný Muž, ktorý dominuje rovine Mysle, chápe súvislosti a preto vie argumentovať inteligentne ( ideálne s citom :D). Každá osobnosť v nás, má svoje určenie pre náš život a keď sme v tom vedomý lebo tomu chápeme, tak sa v tom živote vieme aj lepšie orientovať a ďalej už nemôžeme popierať potreby ktorejkoľvek našej sú_časti a rovnako nie nášho vnútorného dieťaťa, ktoré tak veľmi potrebuje pociťovať stavy flow - kde tkvie naša podstata čistej radosti.

Človek môže tvoriť cez dušu - umelci alebo cez myseľ - vedci a nemožno povedať, že jedna skupina je dôležitejšia ako druhá. Obe sú rovnako podstatné lebo potom by vesmírny zákon o celistvosti a vyváženosti nemohol byť pravdivý. Každý človek má oblasti v živote kde je viac ženou a v inej oblasti je viac mužom a takto je to v poriadku, no jediné čo by sme mali chcieť pochopiť je, kde JA jednám ako muž, kde ako žena, kde som decko a kde sa vynorí zviera. Všetky štyri osobnosti treba rozpoznávať, poznať a spoznať ich potreby, starosti i radosti, ich slabé i silné stránky a na záver ich ovládať vedome.

Vieme však zodpovedne povedať prečo sa rozhodujeme tak ako sa rozhodujeme?

Ak dnes "dostatočne" alebo čiastočne vedomý človek vie povedať v určitej situácií ( a teda si uvedomiť) že teraz "hovorí"  jeho ego, tak by sme sa mali začať učiť rozpoznávať v ktorých situáciách ktorá osobnosť jedná a prečo tak jedná. Ak situáciu nechápeme svojím vedomím tak nemôžeme robiť vedomé zmeny v tom ako vnímame svet a je jedno či myšlienkovo alebo emočne. Ak pochopím prečo mám "vypnúť" Myseľ je to tá najlepšia cesta. Ak ma niekto ale bude presviedčať, že Myseľ je to čo mi bráni....že mám meditovať.... že myšlienky sú problém... ak ma ktokoľvek bude presviedčať o čomkoľvek a ja budem presviedčať seba, tak tomu len chcem veriť... Toto je zlá cesta! Môžem sa tomu snažiť veriť a tak konať, ak ale neviem prečo a nechápem súvislosti bude to o presviedčaní seba (a iných) a to je "hra" na pretláčanie. Človek by sa mal aspoň snažiť pochopiť aj keď s vedomím, že nie je možné pochopiť všetko. No seba pochopiť dokážeme a ak chápeme seba už nie je viac čo by sme mali chcieť chápať... 

Celý text je mojou osobnou výpoveďou a nezakladá sa na mojej odbornosti = vzdelanie či žiadnych výskumoch, ktoré by potvrdzovali alebo vyvracali čokoľvek čo ste sa tu dočítali. Je na slobodnej vôli každého jednotlivca čomu bude veriť, čomu nebude veriť a čo podrobí svojmu vlastnému bádaniu vo vnútornom svete. V žiadnom prípade tieto texty nenahrádzajú odbornú pomoc v oblasti duševného či psychického zdravia. Preto ak máte pocit, že sa čoskoro zbláznite a rúca sa vám svet pod nohami je rovnako možné, že ste "blázon", trpíte nejakou formou "poruchy" a potrebujete farmakologické prípravky na ukľudnenie a "odbornú" pomoc, ktorá na to má certifikát či školu alebo sa "len" prebúdzate z hlbokého spánku a začínate počuť akýsi ďalší hlas vo vašom vnútri, ktorý doslova volá po zmene. Zmene vnímania seba i sveta vôkol....