Dokonalosť štedrosti a mravnosti
V buddhistickej praxi štedrosti musí mať obeta, ktorú chceme uskutočniť, vhodného príjemcu, vhodný a čistý musí byť aj obetovaný predmet a my sami musíme mať správnu a čistú motiváciu. Svoj dar by sme mali jemne a láskavo, s vhodným gestom a slovami vlastnoručne predať. Je dôležité sa do tohto aktu plne vložiť a nedávať odmeraným alebo kauzálnym spôsobom. Musíme tiež rozlišovať medzi čistou a nečistou obetou a medzi čistým a nečistým prístupom.
Možno máme príhodné predmety a naša obeta je nanajvýš vhodná, ale je možné, že máme úplne nevhodný postoj. Možno dúfame, že nám naša obeta zaistí nejaké postavenie. Alebo sa snažíme dosiahnuť popularity, chceme ukázať svetu, aký sme bohatý, alebo dokázať sami sebe, aký sme láskavý a štedrý. Tiež je nevhodné hovoriť si: "Dúfam, že táto osoba nedá môj dar niekomu inému." Keby sme však svoj dar darovali plne a bez lipnutia, bolo by nám jedno čo s ním dotyčný urobí. Urobili sme ho šťastným, a pokiaľ náš dar predá ďalej, možno ho to urobí ešte šťastnejším, takže to bude ešte lepší výsledok. Správny prístup znamená dávať bez lipnutia, to znamená plne a trvalo.
Rozvíjaním štedrosti sa vzdávame vecí, ktoré nám pripadajú zvlášť podstatné.
V praxi štedrosti rozpoznávame štyri aspekty:
Štedrosť v materiálnom dávaní - jeho podstata nespočíva v tom, koľko dávame, ale ako a s akou úplnosťou to robíme.
Štedrosť v ochrane či útočisku - pomôcť môžeme fyzicky, materiálne či slovami. Človeku, ktorý je v smútku môžeme ponúknuť pozornosť a útechu.
Štedrosť šírenia učenia - nemusíme byť veľkými učencami. Pokiaľ poznáme iba jednu líniu náuky, ale poznáme ju jasne a správne, môžeme s ňou zoznámiť iných a pomáhať im náuku pochopiť. Samozrejme so správnym a čistým postojom. Nečakať žiadne ocenenie či výhody.
Štedrosť láskavosti a citlivosti - dávame ju nielen naším blízkym, ale všetkým bytostiam. Súcit znamená, že máme rovnaký záujem a rovnakú starosť o všetkých. Byť vrah je rovnaké nešťastie ako byť obeť, ak nie väčšie. Naša predstava o utrpení je veľmi obmedzená.
Dokonalosť mravnosti
Mravná kázeň je záväzok, že nebudeme škodiť sebe ani druhým. Tento záväzok nepokračovať v škodlivých aktivitách môžeme naplňovať formálne alebo neformálne.
Neformálna prax znamená, že akonáhle pochopíme dharmu a rozvinieme trochu hlbšiu múdrosť, začneme viac a zdravšie rozlišovať. Vidíme, aké absurdné je robiť určité negatívne veci a neustále ich opakovať. Ak to pochopíme, snažíme sa danú negatívnu vec už viac neopakovať. Pretože si uvedomujeme našu dlhodobú pripútanosť k tejto činnosti bude veľmi ťažké sa tohto vzorca vzdať, avšak neustále sa o to snažíme. Takto transformujeme vzorce nášho chovania.
Formálna prax znamená, nezabíjať, neklamať, nekradnúť, vystríhať sa sexuálneho pochybenia či nepoužívať omamné látky. Vyberieme si tie pravidlá, ktoré sme schopný dodržiavať. Čím viac ich prijmeme, tým lepšie, ale aj keby sme dodržiavali len jedno jediné, stane sa našou základňou. Pri výbere mravného princípu sa môžeme rozhodnúť, ako dlho ho chceme alebo budeme môcť dodržiavať. Jeden deň, niekoľko dní, rokov, celý život.
Musíme sa tiež naučiť skúmať to, čo je vhodné pre náš spôsob myslenia a životný štýl. Ak aj máme nejakého učiteľa na ktorom badáme chyby, nemali by sme ho spojovať s učením. Odsúdiť samotné učenie na základe učiteľa sa zdá byť chybné. Je dôležité, aby sme preverovali a posudzovali viac učenie než učiteľa.
c