DUALITA - chápeme ju vedome?

V spisovnej gramatike, ale aj v tej duchovnej, nám prejav duality opisujú hlavne antonymá. Antonymá alebo opozitá sú slová s opačným významom, ktoré sa vyskytujú vo dvojiciach. Krásne nám tak opisujú dualitné vnímanie sveta, ktoré vykonávame skrz naše Ego. Je pre nás celkom ľahko pochopiteľné, ak hovoríme, že dualita znamená oproti sebe "stojace" významy:

dobrý vs zlý

pekný vs škaredý

....

a treba podotknúť, že v prídavných menách to zvládame podstatne lepšie, ako v tých podstatných:

dobro vs zlo

obdiv vs odpor

....

Je samozrejme otázne, čo je pekné a čo škaredé, čo je dobré a čo zlé. Prídavné mená nám nikdy nepopisujú objektívnosť a už vôbec nezodpovedajú pravde. Prídavné mená nám popisujú náš iluzórny a zároveň subjektívny svet = to ako ho vníma (súdi) naše Ego. Napriek tomu, to dnes už mnohí ľudia vedia pochopiť celkom vedome, že ak ja súdim niečo ako pekné, inému to môže prísť škaredé – a aj opačne. A tak sa nám tieto opozitá v prídavných menách ľahko identifikujú a ľahko ostávame vo vedomom posudzovaní Ega = prijímame svoje hodnotenie a rovnako aj hodnotenie (súdy) toho druhého: POKIAĽ SA JEDNÁ O PRÍDAVNÉ MENÁ! Lebo v tých podstatných, nám na tom asi viac záleží a pokladáme svoje vnímanie za podstatnejšie ako vnímanie toho druhého.

Ak všeobecne dualitu nevnímame vedome, nevieme s ňou vedome ani pracovať a tak ostávame vo svojom nevedomom presvedčení, že : "Je to lenivec." = "Je to chamtivec." ... Ostávame v tom práve preto, aby naše nevedomé Ego obhájilo svoj vlastný postoj. Z tohto dôvodu "musí" nájsť toho vinníka na druhej strane a nepripustí, že samo vytvára priestor pre to, aby druhá strana = vinník, mohol existovať.

Kto? Čo? = Lakomstvo či chamtivosť a predsa to isté...

Už sme si ozrejmili, že nevieme správne priraďovať opozitá k slovným pojmom, ktoré neostávajú iba pri opise povrchu (prídavné mená = aké to je), ale sú to slová hlbšieho charakteru. Hranicu lakomstva či chamtivosti máme každý výrazne inú, ale nevnímame ju a keď pochopíme, že oba výrazy nám opisujú to isté tak opozitá strácajú svoju hraničnosť a jedným sa stávajú. Ak seba (skryto) viním, že som lakomý – obviňujem niekoho iného, že je príliš chamtivý (ambiciózny, workoholik...). Je to hra nášho Ega, ako odvracať pozornosť od toho, čo "má" vo svojom vnútri, na toho druhého čo "stojí" vonku. HRA NA ROZDELENIE : VNÚTORNÝ vs VONKAJŠÍ SVET

Lakomstvo či chamtivosť, obe nám vyjadrujú to isté, len každý pojem z inej strany a ďalšia HRA NA ROZDELENIE: PRAVÝ vs ĽAVÝ PRINCÍP

Chamtivosť je aktívny prejav lakomstva (ambicióznosť, workoholizmus) – mužský princíp.

Lakomstvo je pasívny prejav chamtivosti (lenivosť, apatia) – ženský princíp.

Chamtivosť je skôr prejavom túžby a lakomstvo je skôr prejavom strachu, ale platí to aj opačne. Strach a túžba sú vzájomne previazané a to čoho sa bojím = túžim po opaku ( a opačne :) - zložité? Ani nie, len to chce sa trochu zamýšľať a hľadať opozitá k svojím vlastným názorom, postojom a tvrdeniam...

Jedna vec je dualita a dualitné vnímanie človeka, no my ho môžeme posadiť ešte do kontinuity času:

Odraz chamtivosti v budúcnosti – ak chceš stále viac.

Odraz chamtivosti z minulosti – ak nie si vďačný za to čo máš lebo strach, že to bude/nebude ako v minulosti.

Odraz chamtivosti v prítomnosti - môže zahŕňať (aj zahŕňa) oba prejavy = teda minulosť, ktorá sa projektuje (preklápa do druhého extrému alebo potvrdzuje už daný extrém) v prítomnosti do budúcnosti. Projekcia môže presvedčenie preklápať do druhého extrému, poprípade ho utvrdí už v existujúcom extréme. 

Vyjadrené matematicky:

Ak moje Ego má súd z minulosti v – (mínus) tak sa v dualite preprojektuje opačný odraz a budem vnímať "pred sebou" skôr + (plus). Ak moje Ego má súd z minulosti v – (mínus) a projektuje do budúcnosti znova – (mínus) tak sa zmení na + (plus).

Na záver je nutné dodať, že lenivý a chamtivý môžeme byť nielen v hmote (telo a majetky – 1 kv.) ale aj v duševnom, myšlienkovom či duchovnom "svete".

DUALITA existuje v našom živote, dokiaľ v ňom existuje a preto je vždy dobré hľadať ten druhý protipól môjho vlastného vnímania. Ak som ja na jednej "strane" extrému tak tým vytváram priestor pre to, aby "stál" niekto iný na tej strane opačnej a tak vyvažoval moju vlastnú nevyrovnanosť. Ak aktívne hľadám dualitný protipól k môjmu "pohľadu" Ega, tak ho aj môžem nájsť. Ak ho nehľadám, tak ho nenájdem, no niekedy sa mi môže zázrakom zjaviť. Kto hľadá, nájde! A ak ho aktívne hľadám a nenachádzam, je to pre mňa potvrdením, že "stojím" v strede (alebo, že nie som pripravený poznať dualitu k môjmu vnímaniu). Tým, že budem aktívne hľadať dualitu v mojom živote nemôžem veľa "pokaziť", ale ak ju vyhľadávať nebudem = "sladko spím" vo svojich presvedčeniach.

Duchovná gramatika a pochopenie určitých princípov nám má pomáhať byť stále vedomejší a nachádzať nevyrovnanosť tam, kde sme uverili, že sme už vyrovnaný, poprípade potvrdiť vyrovnanie tam, kde už pamuje a pomôcť mu zakoreniť sa...