Duchovná gramatika - otázky

Prečo sa chová ako blbec? Prečo zrovna ja? Prečo zrovna mne? .... Vzťahovačné otázky, ktoré nás vzťahujú do role obete alebo iných prepadov v roliach, ktoré nám vôbec neprospievajú ale naopak, nás točia v iluzórnom svete vlastnej Mysle. Práve naša neposlušná Myseľ, bude neustále hľadať argumenty, aby potvrdila svoje domnienky, že prečo... Poprípade kto za to všetko môže. :)

Naučiť sa správne pýtať na situácie a vzťahy, ktoré v živote zažívame je dôležité pre konceptuálnu a systematickú prácu na duchovnej ceste k SEBApoznaniu. Ak položíme správne otázky, môžeme si dať aj zrozumiteľnejšie odpovede, ktoré nám pomôžu niečo si uvedomiť a zmeniť tak môžeme mnoho alebo aj nič. Niekedy stačí uvedomenie, ktoré vedie k hlbokému pochopeniu a nič meniť netreba (alebo aspoň zatiaľ :).

Duchovná gramatika a kladenie otázok na životné role a situácie:

Objektívne - KTO? ČO? = Učiteľ (rodič, súrodenec, kamarát...) - určiť rolu alebo vzťah v ktorom sa nachádzam.

Subjektívne - AKO? = Dobre (tvrdo, disciplinovane, láskavo...) - určiť ako situáciu alebo vzťah prežívam/hodnotím (ako sa cítim v danej situácií, ako sa cítim s daným človekom / komunitou).

Iluzórne - AKÝ? AKÁ? AKÉ? = Dobrý (tvrdý, prísny, láskavý...) - určiť nálepky, ktoré rozdáva moja Myseľ, ale v skutočnosti sú nepodstatné až škodlivé. Treba o nich vedieť, lebo iba tak sa môžem rozhodnúť nevenovať im dôležitosť. Ak začnem rozpoznávať nálepky a budem sa učiť nevenovať im dôležitosť, môžem sa postupne naučiť nedávať veciam, ľuďom a situáciám nálepky vôbec. Je to cesta....

KTO? ČO?  = Učiteľ, môže svoju rolu zastupovať dobre či zle alebo akokoľvek inak to môžem subjektívne prežívať. Nie je teda možné, aby na individuálnej úrovni a zároveň vo vonkajšom svete, ktokoľvek určil ako to v skutočnosti je, lebo všetky subjektívne prežívania zodpovedajú rovnakej dôležitosti v celku (kolektívne polia myšlienkové a citové). Či je učiteľ (akákoľvek iná rola) "dobrý" alebo "zlý" (akékoľvek iné prídavné meno), to už sa vzťahuje na jeho osobu a teda odpovedáme na otázky AKÝ? AKÁ? AKÉ? Odpovede na tieto otázky sú ilúziou našej Mysle, ktorá súdi, lebo prirodzene pracuje v systéme porovnávania a kategorizovania (vzorce a vzory). Žiaľ, má často až priveľké slovo v našich životoch a pokiaľ ide tento nástroj človeka na autopilota, jedná človek NEVEDOME = z nevedomia. Myšlienkové koncepty a dojmy, presne tu by sme si vždy mali zachovávať nadhľad a pýtať sa seba:

Akému presvedčeniu to vlastne verím? 

Zodpovedá to objektívnej či subjektívnej realite alebo je to iba ilúzia mojej vlastnej mysle, ktorá rozdáva všetkým a všetkému nálepky na počkanie, aby sa sama orientovala vo vonkajšom svete a potvrdila si to, čo sama vykonštuovala?

Prídavné meno je nálepka na človeku. Príslovka (ako) je nálepka visiaca na určitej situácií (ako situáciu prežívam) a podstatné meno je to podstatné, ktoré nám ozrejmuje objekt.

Čo je teda podstatné? - podstatné meno

Čo je nepodstatné? - prídavné meno

S čím treba pracovať? - s príslovkami (citmi), ktoré nám hovoria o tom, AKO prežívam situáciu, ako sa cítim v určitom vzťahu, ako sa cítim na určitom mieste.... 

Duša cíti a Myseľ myslí - obe nám boli dané, aby sme sa naučili rozpoznávať seba vo vonkajšom svete a teda oddeliť to, čo prežívame vo vnútri od toho, čo sa deje vonku. Človek, ktorý vstúpi do Vedomia a začne z neho jednať / konať / činiť, môže rozpoznať aj rozdiel medzi Vedomím a Nadvedomím. Vo vedomý nachádzame vieru a presvedčenia, v nadvedomí dominuje dôvera a Pravda.