Dokonalosť meditácie a múdrosti

Dokonalosť meditácie

Pokiaľ správne rozvinieme trpezlivosť a  vytrvalosť, budeme schopný správne zvládnuť meditáciu.

Aby sme mohli účinne vykonávať meditačnú prax, musíme najprv pochopiť a rozpoznať svoju súčasnú situáciu, reálny stav veci. Naše negatívne vzorce boli, sú a budú príčinou zmätku a utrpenia. Ich vinou zažívame trvalé rozptýlený stav mysli s nepretržitým reťazcom myšlienok v stave hnevu, náklonnosti, pripútanosti, chamtivosti... Nie sú to však vonkajšie okolnosti, ale naše vlastné vzorce, ktoré musia byť rozpoznané a spracované. Potom nám vonkajšie okolnosti nebudú spôsobovať žiadne problémy. Uznaním a prijatím faktu, že v nás existujú určité oblasti, ktoré musíme spracovať zabráni poškvrnám mysle, aby naďalej rástli a zhoršovali náš stav.

Kľud a jasnosť mysle sú dôležité vo všetkom čo robíme. Ak sa nám podarí rozvinúť hlbší vhľad, môžeme dokonca dosiahnuť bodu, kedy sa od svojho zmätku úplne oslobodíme. To je duchovným aspektom meditácie, ktorý presahuje hmotnú úroveň. Vďaka vytrvalej praxi začneme zažívať kľud a pokoj, avšak neupíname sa k tomuto zážitku. Keď s týmto správnym náhľadom pokračujeme v praxi, jeho prínos je obrovský - vnútorné ticho, kľud mysle, pochopenie hodnoty a významu náuky, oddanosť praxi, štedrosť, nadšené úsilie, trpezlivosť. Všetky tieto ušľachtilé vlastnosti sa stávajú postupne našou súčasťou.

Dokonalosť múdrosti

Najskôr musíme vypočuť náuku a snažiť sa ju pochopiť. Premýšľať a rozvíjať svoje porozumenie, následne uviesť toto porozumenie do praxe. Naše poznávanie a presvedčenie prestalo mať teraz iba intelektuálny charakter a stal sa z neho vhľad a skúsenosť. Pochopenie spevní našu skúsenosť a skúsenosť je potvrdením nášho mentálneho poznania.

Máme tri aspekty meditácie

• múdrosť počúvania

• múdrosť porozumenia

• múdrosť meditácie

Hmotná či relatívna múdrosť je naša obyčajná poznávacia schopnosť, vďaka ktorej sa učíme poznávať rôzne veci tohto sveta. Štúdium rôznych vedných odborov nám pomáha chápať okolitý materiálny svet. Učíme sa svoje poznatky rôznymi spôsobmi skladať dohromady. Toto chápanie vecí, a túto poznávaciu schopnosť označujeme ako relatívnu múdrosť. Nikdy totiž nepríde okamžik, kedy budeme poznať všetko. Miesto toho, aby sme sa pokúšali obsiahnuť niečo, čo je vo svojom rozsahu neobmedzené, musíme ísť k prameňu rieky. Musíme obrátiť pozornosť dovnútra a preskúmať zdroj poznania - poznávajúceho, myseľ, alebo vedomie, ktoré má schopnosť poznávať.

Poznať povahu mysli znamená poznať povahu všetkých vecí. Avšak táto múdrosť nepríde sama od seba. Potrebujeme pomoc duchovných radcov, učiteľov, ktorí nám dajú konkrétne inštrukcie ako pracovať s povahou mysli.

Najskôr si však musíme od duchovných radcov vypočuť ako sa veci v skutočnosti majú. To je múdrosť počúvania. Pokiaľ správne nepochopíme to, čo sme počuli, nebudeme to schopný správne porozumieť a uviesť do praxe. Múdrosť meditácie je schopnosť nechať myseľ spočinúť v stave poznania. Následne necháme myseľ privyknúť na jasné poznanie, ktorého sme dosiahli, takže toto poznanie sa stane našou skúsenosťou. Skúsenosť ktorú dosiahneme cez počúvanie a správne pochopenie je neochvejná, či už sa jedná o jasný, kľudný stav mysli alebo o hlboký vhľad do podstaty veci.

Učenie nám vraví, že povaha všetkého, čo vidíme, je nemateriálna a že veci v skutočnosti nemajú žiadnu identitu. V náuke sa dozvedáme, že prirodzenou podstatou všetkých vecí je prázdnota. Prázdnota znamená, že všetky javy sú nehmotné. Aj keď sa javia veci ako skutočné a zdá sa nám, že majú pevnú formu a identitu, v skutočnosti im bola tato identita iba pridaná ako nálepka. Nie sú reálne. Ich podstata je nemateriálna, nestvorená a nezrodená. Prirodzenou podstatou všetkých vecí je teda prázdnota.

To, čomu hovoríme telo, je tiež len kumulácia rôznych častí spojených do určitej formy. Až priveľmi lipneme na domnienke, že za týmito názvami je niečo jednoznačné, konkrétne a hmatateľné, ale pokiaľ to budeme skúmať vyššie uvedeným spôsobom, nenájdeme to.

Pokiaľ máte nejaké pocity, príjemné či nepríjemné, pravdepodobne poviete, že ich pociťujete svojím telom. Možno sa budete chcieť tejto myšlienky držať, ale naozaj pociťujete telom? Pokiaľ by tomu tak bolo, aj mŕtve telo bude mať pocity. Môžete zmeniť názor a povedať, že to je myseľ, ktorá pociťuje, ale pokiaľ je to myseľ, ktorá cíti pocity, nie je k tomu potrebné telo.

Otázkou teda je, kde sa nachádza pocit. A existuje vôbec nejaký pocit? Slovom pocit označujeme určitú okolnosť. Ste na túto okolnosť fixovaný a lipnete na nej ako keby existovala trvale. Pocit je len okolnosť.

Nie je nič, na čo by ste mohli ukázať a povedať: "Tu je moja myseľ." Neexistuje žiadna taká vec, na ktorú by ste mohli ukázať, popísať ju a povedať: "Toto je moje vedomie."

Pokiaľ tu nie je žiadna myseľ, ktorá by mohla poznávať, ako môže existovať niečo, čo by mohlo byť poznané? Keď nemôžeme nájsť toho, kto označuje a pomenováva ako môže existovať niečo, čo by mohlo byť označené a pomenované?

Všetky veci existujú vo vzájomnej súvislosti. Nič neexistuje reálne samo o sebe. Veci sa dejú vo vzájomnej závislosti. Existuje určité zdanie zovňajšku, ale podstata všetkých vecí je v skutočnosti nehmotná.

Čím viac nechávame veci jednoducho byť tým čím sú, tým viac opadá náš zmätok. Nechať myseľ spočinúť v uvedomení znamená nebyť úplné rozptýlený či zamestnaný rôznymi myšlienkami a vonkajšími situáciami, ale nebyť ani prázdny či duchom neprítomný. Prázdnota znamená stav zbavený sebaklamov a mylných predstáv.

Rozpoznať podstatu mysli znamená rozpoznať jej bohatstvo, dôstojnosť, krásu, jej neobmedzenú schopnosť pomáhať nám samotným aj ostatným.