Duševné štýly reči - duchovné kecy

V gramatike sú štýly reči systémom rečových prostriedkov, ktoré sa používajú v oblasti komunikácie. Štylistika nás potom má učiť vedomému a účelnému používaniu týchto štýlov. V našej gramatike poznáme päť základných štýlov reči:

1. Novinársky; účelom je informovanie, prenos spoločensky významných informácií, vštepovať ľuďom určité predstavy, názory.

2. Vedecký; účelom je popísať javy, predmety, pomenovať ich a vysvetliť. Vylúčená je citová hovorová slovná zásoba. Využívajú sa tu abstraktné pojmy, ktoré je ťažké si predstaviť.

3. Úradný; slúži na komunikáciu a informovanie v oficiálnom prostredí (legislatíva, administratíva či právne činnosti). Hlavnou štýlovou črtou je formálnosť a presnosť.

4. Umelecký; osobná emocionálna výpoveď, ktorá je výsledkom tvorivej a umeleckej práce.

5. Hovorový; slúži na priamu komunikáciu, kedy si vymieňame informácie o každodenných problémoch. Používame ho tiež pre zdieľanie svojich myšlienok a citov a preto sa vyznačuje emocionalitou a obraznosťou. 

1. Zastrašovacia reč (vyhrážanie) - používa sa často v prípade, že chcem urýchlene dostať dieťa do "spolupracujúcej" pozície, aby robilo čo chcem / nerobilo čo nechcem. Najčastejšie sa používajú formy strašenia fyzickým násilím (rovina Tela), emočným nedostatkom - nebudem ťa mať rád ak... (rovina Duše), alebo mentálnym strašením (rovina Mysle) - napr. "čert si po teba príde" - kedy si dieťa tvorí myšlienkové koncepty "bubákov" ktoré mu strašič popisuje. Pokiaľ dieťa nevie dobre pracovať so strachom môžu ho metódy zastrašovania doviesť k psychickým či duševným ochoreniam (poprípade aj k fyzickým ak sa obíde 2 a 3 kvadrant). Strašič je v povýšeneckej pozícií a strašiteľ v poníženej. Aktívna vedomá práca so strachom je vysoko žiadúca, ale žiadne formy zastrašovania tu nemajú miesto.

2. Obviňovacia reč (usvedčovanie) - silné pocity viny u dospelého, ktoré si nesie z detstva spôsobujú buď priamy prenos na potomkov alebo opačný prenos. Rodič má buď tendenciu hádzať všetku vinu na dieťa alebo ho vždy ubezpečí, že dieťa za nič nemôže. Oba spôsoby výchovy vedú do toho istého bodu, že sa dieťa nenaučí vedomej zodpovednosti. Aktívna vedomá práca s vinou a zodpovednosťou je vysoko žiadúca, ale žiadne formy obviňovania a usvedčovania tu nemajú miesto.

3. Zahanbovacia reč (zosmiešňovanie)- ak sa človek za niečo hanbí, je rád keď vidí hanbu aj u iných a tak sa často na tomto procese podieľa aktívno - aktívne , aktívno - pasívne alebo pasívno - aktívne. Prílišné pocity hanby sa môžu usídliť buď v prvom kvadrante kedy sa hanbíme za svoje Telo, alebo v emočnom kvadrante kedy sú najmä chlapci zosmiešňovaný ak prejavia svoje emócie, poprípade mentálne zahanbovanie tretieho kvadrantu, kedy sa vysmievame z názorov a postojov iných. Aktívna práca na svojom seba_vedomý je vysoko žiadúca avšak musí sa budovať bez zosmiešňovania a ponižovania.

4. Smutná reč (ľutovanie)- najmä ak sa v detstve prihodí určitý druh tragédie a dieťa je ľútostené a vychovávané v tejto emócii je vysoko pravdepodobné, že sa bude ľutovať po celý život. Ak dieťa ľutujeme pri bežných situáciách, vybudujeme v ňom návyk ľutovať sa vždy keď "veci" v živote nezodpovedajú jeho predstavám. Cez ľútosť sa potom ľahko učíme obviňovať seba, iných poprípade Boha. Smútok a obviňovanie ako aj vina a hanba spolu veľmi súvisia a pri odstraňovaní zlých emočných vzorcov by sme preto mali pracovať v pároch.

5. Klamlivá reč (zavádzanie)- najčastejšie si tento spôsob dospelý človek ospravedlňuje tým, že dieťa ešte nie je pripravené na pravdu a je lepšie klamať. Ak však raz začneme deťom klamať v maličkostiach, pravdepodobne to budeme robiť počas celého života. Ak dieťa nie je vhodné vystaviť pravde, je lepšie zaujímať stratégiu úprimnosti spôsobom: "toto ti teraz ešte neviem vysvetliť, ale príde čas kedy to určite bude možné" poprípade zvoliť vetu "neviem ako to je". Ak nebudeme klamať my deťom, deti sa to nebudú mať od koho naučiť. Pravidlo milosrdná lož je najhoršia výhovorka Ega, ktorú akceptovalo až príliš veľa ľudí a žije podľa tohto vzoru, a preto je tak náročné sa tohto zlého vzorca zbaviť (lebo mu verí a žije podľa neho veľa ľudí - teda ho v kolektívnom poli potvrdzujú).

6. Manipulatívna reč (pochlebovanie)- zatiaľ čo pri klamstve veríme, že robíme správnu vec a klameme s dobrým úmyslom (akože niekoho chrániť - väčšinou skryto seba) tak pri manipuláciách táto výhovorka neobstojí. Preto si manipulátor často ani neuvedomuje, že manipuluje a tejto zručnosti sa naučí naše Ego vo veľkej tichosti. Je potom náročné odhaliť svoje vlastné manipulácie, ale je to možné hlavne za predpokladu, že prestaneme vedome klamať. Ak sa odnaučíme klamať, tak nám vzniká priestor pre odhaľovanie manipulácií, ktoré sú tak dokonalou ilúziou, že ich považujeme za normálne až žiadúce praktiky a často sme na tento spôsob jednania aj hrdý.

7. Žiadostichtivá reč (sľubovanie) - najmä pri deťoch je tento štýl reči využívaný pre umlčanie ich žiadostí alebo kúpenie si ich priazne (lásky). Ak človek nevie prejaviť lásku cez emócie, často sa uchyľuje k sľubovaniu alebo rovno kupovaniu. Človek buď nasľubuje a nesplní, čo vytvorí do budúcna vzorec, že sa nedá ľuďom veriť - ani tým najbližším (chybné ponímanie dôvery) alebo nasľubuje a splní čo môže vytvoriť vzorec, že láska sa kupuje alebo zaslúži. Strašenie (nebudem ťa mať rád ak...) a sľubovanie v oblasti lásky, môže u dieťaťa vyvinúť škodlivý vzorec podľa ktorého sa bude snažiť žiť až dokiaľ ho nerozkryje ako tú najväčšiu ilúziu ktorej naozaj veril: Že lásku si treba zaslúžiť alebo kúpiť. Takýto ľudia chcú byť až príliš úspešný z nesprávnych dôvodov - stále veria predstave, že keď budú mať viac a viac hmotného zabezpečenia budú si vedieť kúpiť aj viac a viac lásky (úcty, vďačnosti, obdivu.... akákoľvek emócia ktorá ich dokáže emočne naplniť a potvrdí ich samých - žiaľ vždy len na chvíľu).

8. Povýšenecká reč (ponižovanie)- ak povyšujem seba nad iných tak prejavujem skôr odpor, ak povyšujem iných nad seba tak prejavujem skôr obdiv. Je v poriadku mať v živote veci ku ktorým pociťujem skôr odpor a ktoré obdivujem avšak musím si byť toho vedomý, že toto cítim (odpor vs obdiv) a ani v týchto životných "kvalitách" sa príliš neponižovať a nepovyšovať ale zostávať ukotvený. Formy povyšovania a ponižovania sa používajú až príliš často a preto ich spoločnosť akceptuje lebo sa tvária ako kategorizovanie. Kategorizovanie je však nástroj Mysle a nemal by obsahovať žiadne emócie. Ak sa v kategorizácií nachádzajú emócie, dostávame sa do rozhrania boja o moc alebo o to, kto je lepší vs horší - kto je vyššie (povýšenec) vs nižšie (poníženec). Pýcha býva náročná na rozkrývanie a zvedomovanie pretože sa nachádza skoro všade a je akceptovaná spoločnosťou ako niečo žiadúce. Ak veríme, že niekto si zaslúži veľký obdiv a niekto si zaslúži veľké opovrhnutie, potvrdzujeme tento nezdravý vzorec v kolektívnom poli.

Človek menej vedomý (najmä deti) ani nemá možnosť zachytiť akú reč na neho iný používajú. Preto je vysoko žiadúce začať si uvedomovať akú reč používam ja a v akých situáciách či vzťahoch to robím najviac. Čím viac bude človek vedomý v tom, ako on komunikuje, tým viac vedomý bude, pri identifikácii štýlu reči iných ľudí s ním. Keďže sa deti proti týmto štýlom reči nevedia vôbec brániť a ani nevedia rozkryť jej falošnosť, mali by sme sa ako zodpovedný dospelí snažiť nepoužívať tieto reči pri výchove bezbranných.

Aktívne pracovať so strachom a budovať v deťoch odvahu, aktívne pracovať s vinou a budovať v deťoch zodpovednosť, aktívne pracovať s hanbou a budovať v deťoch sebavedomie, aktívne pracovať so smútkom a ponechať v deťoch radosť, aktívne pracovať s vlastnými klamstvami a vôbec ich nepoužívať, aktívne pracovať s manipuláciami a čo najviac ich rozkrývať, aktívne pracovať s vlastnou žiadostivosťou a byť vďačný, že láska je pre všetkých, aktívne pracovať s pýchou a prestať ponižovať či povyšovať - to by sme mali robiť na ceste k vedomému rodičovstvu, pre lepší život našich detí.

Použiť vo výchove "pozaucho" je omnoho lepšie ako trvalé ponižovanie.