Intuícia vs citové rozhodovanie

Intuícia aj citové rozhodovanie patria do roviny Duše a tak si ich ľudia ľahko zamieňajú. Je v tom však značný rozdiel. Zatiaľ čo citové rozhodovanie v sebe nesie emocionalitu tak intuícia je "hlas" od emócií "oslobodený" lebo city sú tu uvedomené a pochopené cez rovinu Mysle.

Človek má často akýsi predpoklad byť to buď viac racionálny ( v mužskom princípe) alebo citovo založený (v ženskom princípe). Dnes už to moc neplatí, že muži bývajú racionálny a ženy emotívne, ale dosť sa nám to v populácií mieša. A keďže sa to deje, tak to tak proste je. Nemá zmysel hodnotiť či je to dobré a či zlé, že muži sú viac zženštilý a ženy zmužneli. Cieľom aj tak je, aby sme tieto dva princípy v sebe prepájali a prijímali oba. Ak sa prepoja, my sa môžeme vedome a slobodne rozhodovať, ktorý "použijeme" v tej danej situácií. Či je potrebné byť viac za muža a "buchnúť po stole" (napríklad v práci) alebo viac za jemnú a zraniteľnú ženu (v intímnom vzťahu).

Ľudia, ktorí sú v živote viac emotívne "naladený", majú aj častejšie určité liečiteľské schopnosti či rozvinutejšiu intuíciu, no len malá hŕstka z nich je v týchto procesoch vedomá. Je však v celku "logické" (predpoklad - pravdepodobnosť), že starostlivým liečiteľom bude skôr naša vnútorná žena a odvážnym - rozvážnym ochrancom bude muž, ktorého úloha je práve vytvoriť bezpečný priestor nie len pre ženu, ale aj pre to naše vnútorné dieťa. A za túto životnú úlohu, by sa mal byť dokonca ochotný aj zvieraťom stať. Pretože mužský princíp v sebe nenesie iba archetyp muža, ale aj zvieraťa a ženský princíp v sebe zahŕňa dieťa. Aj naša hmota ( mozog - rozum) je rozdelená na dva "princípy" - na rácio a emócio, ktoré je viac kreatívne.

Do rácio zložky by sme mohli zaradiť intelekt a inteligenciu. Intelekt spracováva realitu a robí ju disponovateľnou pre inteligenciu. Mohli by sme teda povedať, že intelekt je súhrn znalostí a skúseností získaných v minulosti, zatiaľ čo inteligencia je schopnosť reakcie na nové situácie. Intelekt je teda základom pre inteligenciu a takto by sme to mohli tvrdiť aj o citovom vnímaní, ktoré je základom pre intuíciu.

Intuíciu máme prístupnú od narodenia a ona sa ovplyvňuje počas celého nášho života. Ako človek zažíva emocionálne zážitky a chápe (nechápe) im, tak sa formuje či skôr deformuje naša intuícia. Našu intuíciu si zablokujeme počas života nesprávnym pochopením citových zážitkov. Potom sa človek rozhoduje na základe toho, ako vyhodnotil tieto zážitky v minulosti a nutné je dodať, že sú to skôr procesy nevedomé alebo nezvedomené a v sebe potlačené.

Príklady:

Ako 16 ročná si potrebovala brigádu, ale tvoja intuícia (+inteligencia) ti hovorila, že ohodnotenie nie je úplne adekvátne. Keďže si sa v skupine ozvala ako jediná a bola si potencionálnym rizikom na vzburu brigádnikov, ihneď si si musela pobaliť veci a brigádu opustiť. Nesprávne pochopenie tejto situácie zakorenilo vzorec, že je lepšie držať hubu a krok, zvlášť keď máš doma nezaopatrené malé dieťa a na krku hypotéku. Potom ti tvoja nespracovaná (vina, hanba, bolesť, strach) velí, že teraz predsa len nie je čas ísť si pýtať zvýšenie platu aj keď máš v poslednej dobe ohromný podiel na raste finančných ziskov vo firme...

"Moja intuícia mi hovorí, že teraz nie je správny čas." = ilúzia alebo klamstvo

Ako 17 ročný si sa zaľúbil do dievčaťa, ktoré prišlo nové do vašej triedy. Bola výnimočne múdra, vtipná a krásna a ty si cítil zvláštne puto kedy ťa vnútorný hlas (intuícia) doslova donútil vyznať jej svoje city. Keďže to rozkríkla po celej škole, nechutne prikrášlila a všetci z toho mali ohromnú srandu v podobe "Kráska a zviera", tvoje nesprávne pochopenie tejto situácie spôsobilo blok a uložilo na základe tejto skúsenosti vzorec do nevedomia. Ver, že určite to nebude intuícia, ktorá ti dnes hovorí: "Táto žena nebude pre mňa, lepšie bude to neskúšať." Bude to skôr strach z hanby, z odmietnutia či bolesti, ale to by tvrdohlavé a tvrdé ego nikdy nepriznalo takže to vymyslí inak = dokonalou ilúziou.

Našu intuíciu počas života zablokujú "nesprávne" interpretované citové zážitky. Človek ich potom takto v sebe nesprávne uloží a na základe toho sa bude v budúcnosti rozhodovať. Najťažšie sa vieme "dopátrať" k zážitkom, kedy nás naša vlastná matka nechala v tej divnej inštitúcií zvanej jasle a my sme nadobudli pocit, že osoba, ktorá nás mala najviac chrániť a byť pri nás, nás opustila. Myslím, že mnoho detí, ktoré išli na ozdravné pobyty do Tatier boli týmto nespracovaným pocitom hlboko poznačené a aj keď sa im zlepšila astma či iné fyzické ťažkosti pominuli, tak emočné ťažkosti v tej chvíli práve začali...

Každý máme intuíciu inak rozvinutú už od narodenia. Presne tak, ako máme každý inak nastavené celkové myslenie a chápanie súvislostí, tak sme každý iný aj v tom citovom poli. Niekto je citovo viac zraniteľnejší a niekto je v role "ľadová kráľovná". Neviem či platí tvrdenie, že čím viac je človek racionálnejší, tým menej je citovo zraniteľný, ale rozhodne by sme mali viac skúmať interakcie medzi rovinou Mysle a Duše. Pretože cieľom je, ich spojiť. Našu myseľ môžeme začať tíšiť rôznymi technikami meditácie či navodzovaním stavu flow.

Našu intuíciu môžeme tiež začať "očisťovať", a to tak, že si začneme spracovávať svoju emocionalitu z minulosti. Vhodné je odpovedať si pravdivo na otázky:

Za čo nenávidím svojho otca, seba, Boha či matku (iného konkrétneho človeka)

Za čo viním svojho otca, seba, Boha či matku (iného človeka).

....

Otec predstavuje spoločnosť a vzťah JA - MY

Seba predstavuje vzťah JA - JA

Boh predstavuje vzťah JA - BOH (čokoľvek čo ma presahuje)

Matka predstavuje vzťah JA - TY (akýkoľvek iný človek)

Keďže rovina Duše (emócií) pozostáva zo siedmich základných čakier je dobré pracovať s tým, čo tieto čakry - každá jednotlivo predstavujú :

Strach - Vina - Hanba

Smútok

Klamstvo - Ilúzia - Túžba

Čoho sa bojím, za čo sa viním, za čo sa hanbím, z čoho som smutný, kde si klamem, kde vytváram ilúzie a po čom túžim. Všetky tieto otázky je dobré si položiť vo všetkých štyroch vzťahoch.

Čoho sa bojím v spoločnosti, čoho sa bojím u seba, u iných, u Boha.

Za čo viním spoločnosť, seba, Boha či iných konkrétnych ľudí.

Kde klamem spoločnosť, seba, iných či Boha.

Kde tvorím ilúzie o spoločnosti, o sebe, o iných o Bohu...

Na všetky tieto procesy a zodpovedanie si otázok nám dobre poslúži kľudná myseľ. Ak sa ego cíti ohrozené, že by malo byť prichytené pri svojich strachoch, vinách, hanbách... začne vymýšľať iluzórne príbehy a tak začneme klamať samých seba. Jedna z techník ega je prehlušiť naše vlastné klamstvá a ilúzie dokonalými túžbami a keď sa ženieme za niečím čo "chceme?" nemáme čas na premýšľanie o sebe a odkrývanie vlastných bolestí...

Intelekt a citové rozhodovanie je založené na našich minulých skúsenostiach a pokiaľ ich nemáme zvedomené a "vyriešené" (pochopené) rozhodujeme sa v živote často nevedome, zotrvávame vo vzťahoch a situáciách kde by nás naša inteligencia a intuícia nakopala do zadku, ale slabé rozpoznanie skutočnosti a naše vlastné ego nás presvedčí, že takto je to predsa len lepšie. A my tomu vieme hovoriť ešte aj intuícia - no čistá ilúzia a práve tá blokuje našu šiestu čakru (tretie oko).

Ak si emočné zážitky spracujeme, nebude možné ovládať nás cez našu vlastnú emocionalitu. Nebude tak činiť nik iný z vonkajšieho sveta a ani naše vlastné "telo bolesti".*

Najčastejšie citové rozhodovanie je na základe strachu z neznámeho a strachu zo zodpovednosti. Lepšie je keď mi niekto povie čo, ako a kade lebo mi to dáva dojem, že potom to ja nemôžem "posrať". Vrchnosť pán (zákony, šéf, žena...) tak povedali..... alebo staré známe: "Ty si mi to poradil." "Pekne ste to dojebali." ...

Človek sa až príliš často riadi heslom "Ak nič neurobím, nič nepokazím" a tak zotrváva v disfunkčných vzťahoch, nenávidenej práci či zlomyseľnej komunite... Veď aspoň niekam patrím a som za "pekného" (poslušného). Je to len potvrdzovanie si toho, že som hodný lásky, úcty, uznania a čohokoľvek z vonku - no ak si lásku, úctu a uznanie dáš sám vo svojom vnútornom svete, nie je potrebné, aby ti to potvrdzoval ktokoľvek z vonku.

Arogancia nie je sebavedomie. 

Apatia nie je prijímanie. 

Bezcitnosť nie je súcit. ... 

Hoci by sa mohli tieto pojmy ( a mnohé iné) vo vonkajších prejavoch ľahko zameniť a mylne interpretovať, je nutné rozdielnosť chápania rozpoznať v sebe, aby prišlo k správnej interpretácií vo vonkajšom svete.

Čo nemáš v sebe, nemôžeš dať zo seba. Čo nemáš v sebe, z vonkajšieho sveta musíš neustále dopĺňať. Bezpodmienečné princípy lásky, úcty, vďačnosti a zodpovednosti je nutné rozvinúť v sebe samom.

* Telo bolesti je pojem, ktorý použil E. Tolle a poukazuje na starú emocionálnu bolesť, ktorá v nás stále žije.