Kniha RADOSTI - moje výpisky

"Utrpenie je nevyhnutné, ale to ako na utrpenie reagujeme, je naša voľba. Ani útlak či okupácia nás nemôžu pripraviť o slobodu zvoliť si spôsob svojej reakcie."

Kniha je písaná Douglasom Abramsom, ktorý zapisoval rozhovory medzi Dalajlamom a arcibiskupom Desmondom Tutu do nasledovných kapitol:

Podstata skutočnej radosti

Dalajláma opisuje ako prišli o svoju krajinu a stali sa utečencami. Ako v knihe niekoľkokrát spomína na každú situáciu je potrebné pozerať sa z viacerých uhlov. Vedel, že ak by ostal v Lhase, bola by to pre neho "zlatá klietka". Uvedomoval si, že práve vyhnanie mu umožnilo stretávať sa s inými ľuďmi, s inou duchovnou praxou ako aj s vedcami. Doslovne povedal:

"Takže ja osobne dávam prednosť posledným piatim dekádam života utečenca. Boli užitočnejšie, mal som viac možností učiť sa, prežívať život. Preto, ak sa pozeráte len z jedného uhla, máte pocit, aké je to zlé, aké smutné. Ale ak sa na tú istú tragédiu, tú istú udalosť pozriete z iného uhla, vidíte, že mi dala nové príležitosti. Takže je to nádherné. To je hlavný dôvod, prečo nie som smutný a morózny. Je také tibetské príslovie: Kdekoľvek máš priateľov, tam je tvoja vlasť a kdekoľvek ťa príjmu s láskou, tam je tvoj domov, ktokoľvek ti dá lásku, je tvojím rodičom."

Dalajláma aj buddhizmus nás učí, že keď prežívame nejakú tragickú situáciu, máme sa nad ňou zamyslieť. Ak nejestvuje nijaká možnosť tragédiu odvrátiť, potom je zbytočné veľmi sa ňou trápiť. Jeho slová v knihe zneli: "Ak sa so situáciou dá niečo urobiť, prečo byť skľúčený? A ak sa s ňou nič nedá robiť, aký úžitok bude zo skľúčenosti?"

Dalajláma v tejto kapitole ešte popisuje dva rozličné druhy radosti a prežívania šťastia. "Prvý je vychutnávanie zmyslových pôžitkov. Ale môžeme prežívať šťastie aj na hlbšej úrovni, prostredníctvom mysle, napríklad cez lásku, súcitnosť, štedrosť. Šťastie na tejto hlbšej úrovni charakterizuje pocit naplnenia, ktorý pri tom zažívate. Kým radosť zmyslov trvá krátko, radosť na tejto hlbšej úrovni je oveľa trvácnejšia. To je pravá radosť."

Ste majstrovské dielo, ktoré sa práve tvorí

V priebehu ich týždňového stretnutia arcibiskup niekoľko krát povedal, že by sme sa nemali hrešiť za negatívne myšlienky a emócie, keďže sú prirodzené a nevyhnutné. Tvrdil, že lepidlo viny a hanby spôsobí, že budú ešte intenzívnejšie, ak si myslíme, že by sme ich nemali mať.

Často sa pokúšame kontrolovať veci, ktoré sú vo svojej podstate nestále a nekontrolovateľné. Snažíme sa kontrolovať daný okamih a výsledkom je pocit, že to, čo sa deje, by sa nemalo diať. Srdce nás bolí často len preto, že chceme, aby boli veci inak, než sú. Aj Dalajlámova vyrovnanosť neprišla dokonale vypracovaná. Ako sám povedal v tejto časti knihy: "Myslím, že to trvá istý čas, kým sa človek naučí nerozčuľovať. Viete, nie je to čosi, čo k vám len tak príde a hotovo." Preto by sme mali rozlišovať medzi racionálnou úrovňou a emocionálnou úrovňou. Na racionálnej úrovni môžeme akceptovať, že niečo je vážny problém, ktorým sa musíme zaoberať, ale na hlbšej, emocionálnej úrovni sme schopní zachovať si pokoj. Ako oceán, ktorý má na povrchu veľa vĺn, ale v hĺbke je celkom pokojný. Toto je možné, ak vieme, ako si vybudovať mentálnu imunitu. Je to však proces, ktorý je náročný na intenzívnu každodennú "prácu" (duchovnú).

Strach, stres, frustrácia a hnev

Autor tejto knihy pracoval aj na autobiografií o Nelsonovi Mandelovi, a práve v nej bol jeden zaujímavý príbeh na túto tému:

"Mandela letel na malom vrtuľovom lietadle so svojím osobným strážcom Mikom. Veľký vodca bol ukrytý za rannými novinami, keď si všimol, že jedna vrtuľa nejde. Naklonil sa a pokojne to povedal Mikeovi, ktorý informoval pilotov. Vedeli o tom a vysvetlili mu, že pripravujú núdzové pristátie. Keď Mike opísal situáciu Mandelovi, ten pokojne prikývol a vrátil sa k čítaniu novín. Mike, tvrdý chlapík, sa očividne triasol od strachu a upokojil ho iba pohľad na Mandelu, ktorý vyzeral, akoby ho vôbec neznepokojoval fakt, že každú chvíľu sa môžu zrútiť. Keď sa konečne dostali na zadné sedadlá nepriestrelného BMW, ktoré ich čakalo na letisku, Stengel sa Mandelu opýtal na let. Ten sa k nemu naklonil, oči doširoka otvorené, a hovorí: "Človeče, tam hore som bol zdesený."

Odvaha neznamená nemať strach, ale vedieť ho prekonať a aj napriek veľkému strachu konať.

Stres a úzkosť často pochádzajú z priveľkého očakávania a priveľkých ambícií," hovorí Dalajláma. "Keď potom nenaplníme svoje očakávania alebo nedosiahneme svoje ambície, pociťujeme frustráciu." Frustrácia potom prináša hnev. Takže, ako vidno, strach a hnev sú veľmi blízko. Pod hnevom býva uložený strach. Popri fyzickej bolesti dokážeme prežívať aj emocionálnu bolesť, čo býva ešte ťažšie uchopiteľné. "Chceme niečo, čo sme nedostali, napríklad uznanie alebo láskavosť, alebo sme dostali niečo, čo sme nechceli, napríklad zneváženie alebo kritiku. Pod takýmto hnevom, spočíva strach, že nedostaneme to, čo potrebujeme, že nie sme milovaní, že nie sme uznávaní, že nebudeme prijatí. Jednou z ciest, ako sa zbaviť hnevu, je potom opýtať sa aké zranenie spôsobilo tento hnev a čoho sa bojíme." Psychológovia často nazývajú hnev aj sekundárnou emóciou, pretože nastupuje ako obrana pri pocite ohrozenia. Keď dokážeme pripustiť a vyjadriť svoj strach, potom sme často schopní hnev utíšiť. Musíme však byť ochotný pripustiť si našu zraniteľnosť. Za tieto obavy a bolesti sa často hanbíme, s predstavou, že keby sme neboli zraniteľní, nikdy by sme nepociťovali bolesť.

Smútok, žiaľ a závisť

Smútok je veľmi silná a trvalá emócia. V jednej štúdií sa zistilo, že smútok pretrváva mnohonásobne dlhšie než prchavejšie emócie ako strach a hnev. Kým strach trvá priemerne tridsať minút, smútok často pretrvával až stodvadsať hodín, čiže takmer päť dní.

Pohreb je asi najjasnejší príklad pre náš žiaľ a samozrejme je to prirodzená reakcia. "Ak zostaneme zameraný na človeka, ktorého sme práve stratili, je menej pravdepodobné, že zážitok povedie do zúfalstva. Naproti tomu, ak sa v žiali zameriame predovšetkým na seba - Čo teraz budem robiť? Čo si počnem? - je tu väčšie nebezpečenstvo, že človek skĺzne do zúfalstva a depresie." Toto sa často deje aj keď si privlastňujeme veci či osoby o ktoré neskôr "prídeme".

Jestvuje tibetské buddhistické učenie, ktoré vraví, že utrpenie v živote spôsobuje všeobecný spôsob, ako sa správame k ostatným: "Závisť k tým vyššie, súťaživosť s rovnocennými a pohŕdanie tými nižšie." Závisť sa často zjaví, pretože sme priveľmi zameraní na materiálne vlastnenie a nie na naše pravé vnútorné hodnoty. Keď sa zameriavame na skúsenosti alebo znalosti, býva tu oveľa menej závisti. Ak má nejaký človek rozvinutú silnú negatívnu emóciu, ako zlosť alebo žiarlivosť, je veľmi ťažké čeliť jej v tom okamihu. Takže najlepšie je kultivovať svoju myseľ cvičením, aby ste sa naučili v prvom rade predísť tomu, aby vznikla.

Utrpenie a nešťastie

Jedno tibetské príslovie vraví, že ťažkosti sa môžu premeniť na dobré príležitosti. Bolestné skúsenosti vrhajú svetlo na podstatu radosti. "Utrpenie buď spôsobí, že zatrpkneme, alebo nás zušľachtí a rozdiel spočíva v tom, či sme schopní v našom utrpení nájsť zmysel. Podstatný je istý stupeň tolerancie a akceptovania, aby sme si uvedomili, že takéto žiale prežívajú všetci ľudia, nie len my a nie preto, že by sme urobili niečo zlé." Často máme pocit, že utrpenie nás pohltí, alebo že nikdy neskončí, ale keď si uvedomíme, že aj to prejde, alebo, ako hovoria buddhisti, že všetko je nestále, dokážeme ho ľahšie prežiť a možno aj oceniť. Môžeme sa na ňom niečo naučiť, nájsť v ňom zmysel, aby sme na opačnom konci vyšli nie zatrpknutí, ale zušľachtení.

Choroba a strach zo smrti

Obaja muži sa zhodli na tom, že strach zo smrti je v pozadí všetkých ostatných strachov. Treba si však pripomenúť, že všetko je v trvalom stave premeny - nič nezostáva statické, nič nezostáva nemenné. "Najlepšie je, ak je človek schopný prijať smrť s radosťou, druhý najlepší spôsob je bez strachu a tretí najlepší spôsob je nemať nijaké výčitky."

Strach zo smrti je pravdepodobne najčastejšia motivácia, aby ľudia prehodnotili a zmenili svoj život. Pri chorobách však treba rozlišovať dva pojmy: uzdravovanie a liečenie. Liečenie predpokladá odstránenie choroby, ale nie vždy je možné. Uzdravenie je nadobudnutie celistvosti, a to sa môže stať bez ohľadu na to, či je choroba liečiteľná.

Osem pilierov radosti

Sami si vytvárame väčšinu svojho utrpenia, teda by sme mali byť schopní vytvárať si aj viac radosti. Kľúčom je naša perspektíva a stav mysle, myšlienky, pocity a konanie, ktoré je toho výsledkom.

Štyri piliere charakterizujú vlastnosti mysle:

  perspektíva, pokora, humor a akceptácia

Štyri piliere sú vlastnosti srdca: 

odpustenie, vďačnosť, súcit a štedrosť

Perspektíva - schopnosť prerámcovať vlastnú situáciu a vidieť veci pozitívnejšie. Ak zmením spôsob nazerania na tento svet, zmenia sa moje pocity, zmení sa moje konanie, a tým si zmením svet samotný. "Naša myseľ vytvára náš svet." Náš pohľad na život je našou absolútne slobodnou voľbou. Zmeniť naše emócie je dosť ťažké, avšak zmeniť našu perspektívu je v skutočnosti relatívne ľahké. Spôsob nazerania na svet, význam, aký pripisujeme udalostiam a veciam, mení naše pocity. To môže byť prvý krok k tzv. "sprirituálnej a neutrálnej ceste, na konci ktorej je vyváženosť a pokoj v duši, a teda návrat k prapôvodnému stavu duše a rastúcemu pocitu radosti."

Akceptácia - tu si treba uvedomiť, že nedá sa vyhrať, ak popierame realitu. Akceptácia reality je to jediné miesto, kde začína zmena.

Vďačnosť - je povýšenie nášho potešenia, je to zušľachtenie nášho potešenia. Akceptácia znamená nebojovať proti realite. Vďačnosť realitu objíma. Znamená to, že sme sa posunuli vyššie - už nerátame naše bremená. Chápeme, že naši najvzácnejší duchovný učitelia, sú naši nepriatelia a môžeme byť za nich vďačný.

Keď si vďačný, nemáš strach, a keď nemáš strach, nie si násilný. Keď si vďačný, tvoje kroky vedie dostatok, a si ochotný sa podeliť. Ak si vďačný, si rád, že medzi ľuďmi sú rozdiely, ale ku všetkým sa správaš zdvorilo. Vďačný svet je svetom veselých ľudí. Vďační ľudia sú veselí ľudia. Vďačný svet je šťastný svet...

Výpisky boli z Kniha RADOSTI od Douglas Abrams