Môj príbeh hnevu

Už dlhšiu dobu som si uvedomovala aké zlyhanie to je, keď mojím deťom uštedrím jednu (či viac) faciek po hlave. Uvedomila som si, že je to môj vlastný hnev, ktorý v danej situácií neviem ovládať a že potrebujem pochopiť, kde sa ten hnev berie, aby ďalej nevznikal. Snažiť sa chápať prameň svojho hnevu keď každý odporúča prijať ho a poprípade ho "dobre" využiť bolo vcelku iné ponímanie, no mňa to takto viedlo. Aj napriek tomu, že som korene svojich emočných výbuchov nevedela identifikovať, som si uvedomovala ich toxicitu a mrzelo ma, že to prenášam na vlastné deti. Rozhodla som sa s tým niečo robiť a ja som veľmi logický a strategický typ. Postupná taktika preto zahŕňala ako prvé absolútne priznanie si svojho zlyhania a ako veľmi tým ubližujem svojím deťom.

Zo začiatku som nedokázala svoj hnev zachytiť skoro vôbec, ale čo som vedela urobiť som robiť začala. Povedala som si, že vždy po tom, ako moje (väčšinou obe) deti dostanú zopár pleskavíc v divokom amoku hnevu, prídem za nimi a poviem im, že to čo sa stalo : BOLO MOJE ZLYHANIE a nie ich. Že keď sa hádajú či bijú, privádza ma to do šialenstva hnevu a ja sa neviem ovládať a "vyplieskam" ich aj napriek tomu, že to vlastne vôbec urobiť nechcem a že to VŽDY neskôr ľutujem... Ubezpečila som ich ako veľmi ich ľúbim aj napriek tomu, čo sa práve stalo. Bola som šokovaná ako veľmi ma chápali a hneď mi moje zlyhania odpustili. V tomto momente som si uvedomila, akou hroznou chybou by bolo, nechať ich v tom, že si tie facáky zaslúžili a to ma posilnilo v tomto smere pokračovať. Najviac prekvapujúce bolo, ako moje deti začali so mnou spolupracovať. Dohodli sme sa, že keď ucítim, že na mňa ide ten neovládajúci hnev tak im to poviem, aby vedeli, že čoskoro možno prídu tie facáky od mamy keď sa nehodia do kľudu. :D

A že to tak aj bolo. Aj oni sa museli pár krát poučiť a naučiť. Zmeniť chovanie a prispôsobiť sa. S deťmi to ale ide ľahko a rýchlo. Pamätám si iba pár situácií kedy som ich upozornila, že "to" na mňa ide a že mám chuť ich splieskať, tak nech sa už prestanú hádať a sácať lebo začnem ja rozdávať rany... V rámci jedného mesiaca sme sa posunuli tak ďaleko, že k rozdávaniu pleskavíc z mojej strany prakticky vôbec nedochádzalo a ja som sa mohla uvedomovať v procese hnevu vždy skôr a skôr. Bola som užasnutá aký rýchly progres to malo. Až prišla kľúčová situácia, akási skúška a moje veľké prebudenie.

Boli sme s deťmi na prechádzke, dcéra sa dosť nasrala a odišla hodný kus napred. Syn ju chcel rozveseliť a odtrhol jej kvetinku, bežal za ňou. Videla som pár sto metrov odo mňa ako staršia dcéra doslova napadla a nechutne zbila svojho mladšieho brata s kvietkom v ruke. Ten nával hnevu, ktorý som si už dobre vedela uvedomiť bol extrémny a následne som si dokázala uvedomiť aj svoje hodnotiace ego, že ona je AGRESOR a on je chúďa OBEŤ, ktorý si toto vôbec nezaslúžil. Nárast silnej emócie mi dovolil bežať za nimi tak rýchlo, že som nechápala. Celý ten čas som videla, ako táto zápasníčka dáva do tela mladšiemu bratovi. Bolo to fakt drsné a keďže boli dosť ďaleko odo mňa, mala som čas na MNOHO myšlienok. Uvedomovala som si, aké to bude zlyhanie keď sa uchýlim znovu k fyzickým trestom a že to nemôžem spraviť, no rovnako som si uvedomovala ako ju splieskam, keď ku nej dobehnem. A to sa aj stalo. :( Nič hrôzostrašné a vôbec nie na sociálne úrady, ale inak to bolo veľké zlyhanie. Syn stál ako soľný stĺp a jeho vypleštené oči plné strachu, ktoré sledovali ako ju hádžem do jarku presne tak isto, ako to ona urobila jemu, vo mne zanechali strašne hlbokú emóciu. Večer sme sa o celej situácii riadne porozprávali a myslím, že od toho bodu prišlo k určitej hlbokej náprave nás všetkých. 

Doslova zlomový zážitok, že som bola schopná v tej istej chvíli si uvedomovať dva protichodné "hlasy" (hlas emócie = obrovský hnev a tichú myšlienku = rozumné dôvody). Až večer som si uvedomila ako veľmi sme vlastne ovládaný emóciami. A ak o tom nevieme, čo nás vlastne "ženie vpred" o to horšie... Jedna moja osobnosť či stránka, ktorá bola plná hnevu ako také neskrotené zviera a tá druhá v role milujúcej a chápavej matky + rozumného otca. Vtedy zvíťazil ten zver ale odvtedy sa snažím mať svoje zviera pod kontrolou práve tým, že sa uvedomujem vo svojich myšlienkach a emóciách. Snažím sa o to nie len pri emóciách hnevu, ale pri akýchkoľvek emóciách, ktoré človek môže zažívať. Preto verím, že svoje deti už nikdy nebudem plieskať ako zmyslov zbavená.... Trvalo to ešte mnoho mesiacov kým ma dokázali nerozčúliť svojím chovaním a ja som nie len, že nezvýšila hlas ale ani svoj vlastný tep. Je to naozaj náročná cesta, no ide to. Ide to vtedy, keď človek chce. Ďalšia podmienka je byť v týchto procesoch vedomý a to je to čo som pochopila. Nie je problém dať výchovnú svojím deťom keď uvážim, že je to potrebné, ale musím v tom byť vedomá. Ak sa naozaj vedome rozhodnem, že dostane pleskavicu po hlave tak ju dostane. Ak sa vedome rozhodnem, že zvýšim hlas a budem sa tváriť naozaj vážne a tvrdo, tak to tak bude - jediná podmienka pre moje konanie sa stala - naozaj sa k tomu rozhodujem alebo ma k tomu doháňajú moje emócie? Ak ma k tomu doháňajú moje vlastné emócie tak aké a prečo... Baví ma toto bádanie v sebe, lebo každá ďalšia rozlúštená "hádanka" mi zaručuje väčší pocit slobody a kľudu vo svojom vnútri... 

K celej tejto príhode by stačil jeden citát, no bez tohto príbehu by nemohol byť tak jasne pochopený:

"Ovládni svoje emócie skôr ako ovládnu oni teba."

Dnes vo veľkej väčšine prípadov viem popísať svoje myšlienky a emócie a viem ich popísať v čase keď prichádzajú. Rovina myslenia a cítenia je veľmi spojená a keď sa naučíme byť vedome v citoch bude to naše skutočné vyslobodenie z utrpenia.

Tak čo? Máš pod kontrolou svoje zvieratko?