Nie som pokrstená a ani veriaca. V Boha neverím, dôverujem mu... 

Sviatok Turíc som sa vybrala na púť autobusom, lebo to je najlepší spôsob ako sa prepraviť na takúto "akciu". Skupina plná oddaných veriacich. Ako vždy nezapadám. Ale o to mi ani nejde. V tento deň, ktorý by mal byť najväčším sviatkom viery, ktorá si vybrala Ježišovu postavu ma napĺňa akýmsi zvláštnym očakávaním. Prichádzame na Skalku pri Trenčíne. Svätá omša bude vonku a mňa teší, že sme si obsadili lavičky na slnku a pod nohami tráva. Vyzúvam sa a je to príjemný pocit. Deti sa trochu šantia (aspoň tie moje). Skákanie cez kríky a mlynské kolá, to by mala byť povinná výbava každého malého, radosťou naplneného tvora. Boh sa musí tešiť z úprimnej radosti detí na tomto svätom mieste. O niečo menej táto radosť teší ukáznených veriacich. Nezaujíma ma to! 

Ženy, ktoré prišli so mnou jedným autobusom sa podujali spievať na pódiu. Teší ich to, že môžu byť súčasťou. Aj druhú stranu to veľmi teší a spolu nacvičujú. Znie to dobre a aj pekne sa na to pozerá – spolupráca v láske. Že vraj mám dohliadnuť na dve dievčence vo veku asi 6 rokov počas toho ako budú ich mamy spievať. Nenamietam, ale zrejme máme každý inú predstavu pod pojmom DOHĽAD. Aby som ich mala na dohľad, rozprestieram im deku pod majestátnym stromom. Nejaké hračky na zábavu, kým dospelý budú upriamovať pozornosť na pódium a tiež vyberám nejaké plody našej Matky Zem. Krájam jablko a hrušku a tu príde prvé napomenutie:

"Hodinu pred omšou sa nemá jesť!"

Zjavne oddane veriaci, až fanaticky poslušný človek mi toto prišiel oznámiť (isto pre moje dobro a dobro tých detí). S akýmsi zvláštnym pokojom, ktorý mi celý život chýbal mu vravím, že Boh sa isto nebude hnevať, keď deti budú jesť plody Zeme v tento čas a beriem im obal z dojedených chipsov....

Začína sa omša a zvuk zvonu moje srdce akosi krásne dojíma, vždy keď ho počujem zblízka. Dievčatá sedia, bavia sa, smejú sa a s nimi aj môj syn. Usmievam sa na nich, ale zjavne som jediná koho tento pohľad teší. Možno ešte Boha, len neviem či toho, ku ktorému sa modlí väčšina z prítomných. Chceme aby deti poznali a milovali Boha a v chrámoch či na omšiach ich ukázňujeme k absolútnej poslušnosti. Dieťa menej ako 10 ročné nedokáže pochopiť hlboké myšlienky kňaza a tak ho to ani nezaujíma. Nútiť deti a kázať im poslušnosť, zabíja ich prirodzenosť a radosť, ktorú nám život = Boh ponúka. Nie je v tom nič božie, stáť a mlčať, sedieť a recitovať či kľačať a modliť sa. Zjavne som nenaplnila očakávanie slova DOZOR a tak jedna mamička schádza z pódia, aby dievčence ukáznila. Deka je prázdna, radosť a smiech ustal. Poslušne všetci počúvame...

Bolo opísané, ako Ježišovi učeníci boli pri zázraku Turíc naplnení Duchom Svätým a začali hovoriť rôznymi jazykmi: "Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: ´Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kapadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.´" 

(Sk 2, 1-11)

Takzvaný zázrak jazykov nám pripomína, že hlásanie posolstva Ježiša Krista (Pravdy) má pre celý svet význam presahujúci jazykové bariéry. Iba pravde vieme porozumieť rovnako, bez nutnosti poznať reč v slove. A práve v tieto dni sa završuje sviatok Veľkej noci, ktorý má predstavovať vyliatie Ducha svätého. V tento deň bola plne zjavená Najsvätejšia Trojica a od toho dňa bolo Kráľovstvo, ktoré ohlasoval Kristus, otvorené pre všetkých tých, čo v neho veria.

Symbolom Ducha Svätého je holubica a vidíme ju nie len v príbehu na konci potopy, ale aj vtedy, keď Ježiš vystupuje po svojom krste z vody. Tu zostupuje na neho Duch Svätý v podobe holubice a zostáva nad ním. Naša pozornosť a modlitby by sa mali teda obracať k prosbe za obnovu, a zmenu ľudských sŕdc (najmä toho nášho), aby bolo možné naplniť ho Duchom Svätým. Duch svätý je v mojom ponímaní osvietenie človeka a tak význam týchto dní (Turíce) môže byť zázračným momentom pre mnohých, ktorí sú pripravený. Myslím, že je to tiež najvhodnejší deň na vykonávanie krstu a keď nájdem svojho krstiteľa, určite si za krst zvolím práve tento deň. Je to totiž ukončenie veľkej noci a 40 dňového obdobia, kedy by sme mohli dodržiavať pôst. V tento deň je na Zem zoslaný Duch svätý a každý kto je pripravený a koho srdce je čisté, môže byť osvietený. Najkrajšie sviatky roku nech teda predchádza 40 dňový pôst, ktorý nám môže pripomínať príbeh, kedy Ježiš putoval púšťou: "Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal. A keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol." Pôst nemusí predstavovať pre nás jedlo, ale čokoľvek čo je nám vzácne a toho by sme sa na 40 dní mali každý rok vzdať. Je možné vybrať si z rôznych potešení človeka a tak každý rok sa môže niesť v inom Duchu a v inom význame ho môžeme zažívať. Až po pôste čakať na akési osvietenie (alebo "len" uvedomenie). Po 40 dňoch bez milovania, bez jedla, bez auta, bez internetu, bez.... nech nám je navždy vrytých do pamäti Tela = podvedomia, za to, že tieto dary a vymoženosti máme. Po 40 dňoch by mohlo prísť rozjímanie o tom, čoho som sa vzdal a aký som vďačný, že mi bude po Turícach umožnené, tieto dary opäť začať využívať. Ak človek vydrží 40 dní "nepapať", tak možno ozaj uvidí zlaté prasiatko na ktoré nikdy nezabudne a vraví sa mu POKORA alebo VĎAČNOSŤ (idú ruka v ruke).

"Krst" alebo skôr uvedomenie, ktoré by mohlo prísť po 40 dňoch pôstu by mohlo byť vyjadrením toho, čím bol krst v Ježišovom prípade. Ježíš bol bez hriechu a tak mal jeho krst úplne iný význam. Lebo v Ježišovom prípade nie je krst symbolom pokánia z hriechov, ale verejným vyjadrením toho, že bude konať vôľu svojho Otca. Kedy inokedy ako po dlhom pôste vieme uvážiť svoje slová a sľuby Bohu v plnej vážnosti?

Dosť o význame sviatkov a toho ako to vnímam ja zo svojej malej perspektívy. Každý si môže vykladať slovo i sviatky po svojom a tak napomáhať k Babylonu alebo ku Kráľovstvu. Moje najväčšie udivenie o neprítomnosti (neuvedomovaní si vecí a súvislostí) pripravovateľov, však prišlo v čase obeda = po omši. Celkom úsmevne ma pobavilo obedové menu = GULÁŠ. Neviem si predstaviť iné horšie jedlo, snáď len pečené kura a punčák ako zákusok. :D Práve preto som sa zamýšľala aj nad ponukou nápojov. Pivo? To vážne? Mne by sa páčil suchý chlieb (poprípade nátierka) a voda (poprípade červené víno). Ale dobre, ich voľba - aj mäso nech si dajú – však isto všetci hodinu pred omšou nejedli, tak sú teraz hladný.... :) - (neber to osobne a možno aj uvedomenie s humorom ľahšie príde). Aká nevedomá viera oddaných fanúšikov, ktorý nevedia prečo dodržiavajú pravidlá a tak by s najväčšou pravdepodobnosťou ani Ježiša v dave nerozpoznali. Vlastný ho ukrižovali viac ako 2000 rokov dozadu a dnes sa zdá, že by sa história zopakovala. Preto verím, že netreba byť poslušný tak ako cirkev (ktokoľvek) káže, ale stačí keď žiješ v súlade s vyšším princípom = s Bohom = tak teda zbohom cirkev... Asi tu je dôvod prečo som stále nepokrstená aj s mojimi deťmi a mrzí ma to. Oslavujem Boha inak ako cirkev, ale môj krstiteľ tu isto niekde pobehuje a dôverujem Bohu, že nám zorganizuje stretnutie v tej najvhodnejšej chvíli. Amen 

NOVÝ YOUTUBE CANAL: