Nepodstatné slová

Duchovná gramatika označuje za nepodstatné slová, slovný druh prídavné mená z klasickej gramatiky slovenského jazyka. Je však tento druh naozaj nepodstatný?

Kým sa nenaučíme vnímať nepodstatné slová v bežnej komunikácií dostatočne vedomým spôsobom, sú nepodstatné slová tie najpodstatnejšie. Až keď prestaneme dávať dôležitosť a vôbec veriť niektorým prídavným menám, môžeme tvrdiť, že sme vedomý v tomto slovnom druhu a pochopili sme jeho nepodstatnosť. Ak niečo konkrétne môže byť pekné a zároveň škaredé (krása sídli v oku pozorovateľa), tak nemá toto prídavné slovo príliš veľký význam v ľudskej komunikácií – asi preto je len prídavné a nie podstatné. Ak čokoľvek môžu dvaja (aj viacerí) ľudia vnímať inak a teda po svojom, nie je možné určiť koho vnímanie je viac opodstatnené. Slovný druh nepodstatné slová (prídavné mená), tak spadá do tretieho kvadrantu iluzórnosti našej Mysle, ktorá sa snaží popisovať svet na základe skúseností, ktoré nadobudla cez ľudské zmyli. Ak mal každý človek trochu iné životné skúsenosti, ako je možné určiť koho nepodstatné slová sú tie najpodstatnejšie?

Prídavné mená z pohľadu gramatiky, ktorá delí prídavné mená na: 

1. Akostné prídavné mená slúžia na pomenovanie príznaku, ktorý pozorujeme zmyslami. Vidíme, že sneh je biely, cítime, že čaj je horúci, počujeme, že siréna je hlasná. 

Všetky naše zmysli nás dokážu dokonalo oklamať a tiež treba dodať, že to, čo je pre niekoho horúce, pre iného nemusí byť. Akostné prídavné mená tak pomenúvajú iba to, ako konkrétny človek svojimi zmyslami vníma "realitu".

2. Vzťahové prídavné mená pomenúvajú vzťah podstatných mien k iným veciam, napríklad páperová perina, asfaltová cesta, zlatý náramok. 

Tieto prídavné mená sa zakladajú omnoho viac na objektívnom vnímaní a popisovaní "reality", ktorú tu spolu žijeme. Ak by prídavné mená mali mať nejakú opodstatnenosť v komunikácií ľudí, tak by sme si mali ponechať iba tieto vzťahové prídavné mená, ktoré majú za cieľ bližšie určiť podstatné slovo.

3. Privlastňovacie prídavné mená vyjadrujú určitý vlastnícky vzťah k podstatným menám - napríklad Štúrova lavička.

Ak pripustíme, že v tejto hmotnej realite nikomu nič nepatrí (len naše Telo – aj to na chvíľu), tak aj tento poddruh prídavných mien stráca význam.

Pre človeka je ťažké vylúčiť jeden celý slovný druh z komunikácie úplne a to ani nie je cieľom Duchovnej gramatiky. Čo ale bude jej cieľom, je učiť nás byť v používaní týchto slov viac vedomí. Vnímať či ide o vzťahové prídavné meno, ktoré mi má priblížiť to podstatné slovo, alebo ide o iluzórne a subjektívne hodnotenie ega. Čo by sme však mohli vylúčiť z konverzácie úplne, je stupňovanie nepodstatných slov.

Všetky slová na ktoré sa môžeme opýtať otázkami Aký?, Aká?, Aké? a je možné ich vystupňovať, sú len nálepkou hodnotiaceho ega, ktoré dáva najavo iba svoju DOČASTNÚ preferenciu vnímania. Až príliš často sa nám v živote stáva, že to, čo dnes vnímame ako pekné, sa nám môže zajtra zdať ako škaredé. Aký význam teda má takéto nepodstatné slovo, ktoré už zajtra nemusí potvrdiť svoju platnosť?

Viac o nepodstatných slovách, ale aj iných slovných druhoch DG sa dozvieš v novom podcaste.

ČOSKORO – príslovka času, ale rovnako iluzórna záležitosť, lebo čo je skoro a čo neskoro??? :)