Nie je krádež ako krádež alebo Prečo som dovolila svojmu synovi "kradnúť".

Boli sme cez víkend v Ikea lebo po ceste domov sa chceli deti najesť. Ikea má skvelý marketing a preto ju milujú asi všetky deti... Po uzretí oboch dlhých radov v reštaurácií som zhodnotila, že hot dog v bufete musí stačiť. Rada bola aj dole pri pokladniach, ale predsa len menšia. Čakáme a berieme si každý iba niečo malé na zahryznutie, niečo čo nám nasýti bruško aspoň kým prídeme domov. Nápoj teda neberiem, máme predsa fľašky s vodou. Samozrejme, že po jedle príde smäd a malinovka vyzerá lákavejšie ako voda. Vodu vypil z fľaše na jeden dúšok a synčekov rozum nedokáže pochopiť, prečo mu nedovolím čapovať do tej prázdnej fľašky. Hovorím mu, že "to je ako krádež." Nerozumie a skúša to znovu, že si ide napustiť. Vysvetľujem teda dopodrobna čo myslím tým, že je to krádež:

"Podľa pravidiel by si musel znova vystáť tú radu, 

kúpiť si bezodný pohár za pár centov, aby si mohol piť tú malinovku."

Asi to pochopil a sadol si naspäť ku nám. Po chvíli berie fľašu, že on si ide predsa len napustiť. Okej teda. S vedomím, že pochopil situáciu a sám sa rozhoduje - nenamietam. Myslím, že deti musíme učiť rozhodovať sa za seba lebo inak budú len tupé ovce, ktoré poslúchajú iba preto, že ich ženie strach či túžba. A ak by ho aj prišiel niekto pokefofať, že to sa nesmie robiť!, bolo by to celkom zaujímavé nie len pre neho, ale aj pre mňa. Nestalo sa to, ale hanbiť sa človek vie z akéhosi zlého pocitu, že ostatní vidia a budú ma súdiť... Pocitom hanby už dávno netrpím a každý kto sa pohoršoval, že si malé dieťa napúšťa do 2dcl fľašky malinovku od IKEA je spiaci moralista...

Doma máme pred spánkom vždy rozpravy o zážitkoch z celého dňa a tak vyberám práve tento. Vysvetľujem obom deťom, že kradnúť sa nemá, ale že je predsa len rozdiel zobrať dvojdecový džúsik spolužiakovi z aktovky a napustiť si 2 dcl od gigantu Ikea. To, že si do pólky fľaše napustil bublinkovú, farebnú vodu ho nerobí zlodejom a už vôbec nie je ZLÝ. Vedome zhodnotiť situáciu a na základe svojich argumentov či postojov sa rozhodnúť - čo urobím a ako to urobím, to je mojím cieľom výchovy. Lebo keď naučím svoje deti rozhodovať sa samé za seba, budem naozaj spokojná. Ony sú dobré deti a nechovajú v sebe závisť, nenávisť a zlosť, ale nesú v sebe prirodzenú lásku a keď ju dokážem v nich uchovať tak sa budú rozhodovať vedome a aj s láskou k sebe i druhým. Toto by malo byť cieľom výchovy v rodine i spoločnosti!

Samozrejme, že robím "chyby", a robím ich veľa... Nemôžeme sa čudovať, keď ja som bola vychovávaná systémom "Drž hubu a poslúchaj!". Nie že by som mala tyranských rodičov, ale oni prežili celý život s touto mantrou a nevedeli mi odovzdať nič iné. JA TO VIEM a viem aj to, že na mne je, sa teraz vedome rozhodnúť ako chcem svoje deti viesť a vychovávať ja. S mantrou "Buď ticho, ty si ešte decko a nerozumieš tomu. Len mlč a poslúchaj!" by mi to určite išlo dokonalo a bez chyby, ale ja si vedome vyberám inú formu.

Používam spôsoby ako:

"Ja si myslím, že je to takto, čo si myslíš ty? Ako sa teda rozhodneš? Prečo si sa rozhodol takto a uvedomuješ si dôsledky svojho konania?" Nie vždy to ide, niekedy ma moja emócia (najmä hnev) ovládne a ja použijem staré zažité mantry, ale to vôbec nevadí! Lebo sa snažím ich vedome meniť a aj malý krok k vedomému žitiu je zmena k lepšiemu. Ak začneme teraz podarí sa nám skôr zmeniť zmýšľanie našich potomkov, tak načo to odkladať? Lebo je to ťažké? Áno je! Ale nie je to nemožné a ďalším generáciám môže vedomé žitie PRINIESŤ IBA POZITÍVA! Snažím sa tiež nezabúdať svojim deťom často opakovať, že nech sa rozhodnú akokoľvek, vždy tu pre nich budem ako ten najsilnejší oporný stĺp!

Tak a teraz už poznajú čo je to okradnúť akýsi obchodný reťazec IKEA, ktorý vlastne vôbec neexistuje a je intersubjektívnou realitou nás všetkých a čo je to okradnúť spolužiaka, ktorého reálne poznám a môžem mu spôsobiť aj emóciu smútku! JE V TOM VEĽKÝ ROZDIEL a moje deti tento rozdiel poznajú...