Obdiv a odpor

Keď odsudzuješ druhých, odsudzuješ seba. Keď obdivuješ druhých, seba odsudzuješ tiež. (A potom túžiš byť obdivovaný = máš strach že nebudeš a preto dokazuješ, ale komu?)

Obdiv a pohŕdanie, zdanlivo dva odlišné spôsoby uvažovania o druhých (o sebe) a predsa je výsledok rovnaký... Hodnotíš druhých = hodnotíš seba. A ty chceš byť predsa vždy na tej "krajšej", "lepšej" no proste "dobrej" strane. "Škaredé" nálepky druhým, "pekné" nálepky mne. Pekná blbosť. No funguje to aj naopak a volá sa to prehnaný obdiv. A tiež je to pekná blbosť.

Obdiv aj odpor je celkom v poriadku pokiaľ je vedomý a v miernej forme. Určuje nám čo v živote chceme a čo tam nechceme. No extrém nie je dobrý nikdy, vždy ťa preváži a čím väčší extrém - tým väčší extrém ťa čaká na druhej strane.

Ak vidíme svet príliš duálne v extrémoch tak potom sa naháňame za šťastím lebo nechceme byť nešťastný. Potom hľadáme všade lásku lebo kto by už chcel nenávisť. Nakoniec, ale aj tak musíme zistiť, že dva konce jednej priamky akoby boli húpačkou a vedia sa veľmi rýchlo vymeniť. Zrazu tam kde sme si mysleli že je láska, ostala nenávisť. Ten kto sa nám zdal byť krásny, je nám hnusný... To je život v dualite.

Ak ti niekto príde extrémne múdry, niekto musí byť aj extrémny hlupák. V ktorej škatuľke chce byť tvoje ego?

Ak ti niekto príde extrémne krásny, niekto musí byť aj škaredý. V ktorej škatuľke chce byť tvoje ego?

Ak ti niekto príde extrémne šikovný, niekoho hodnotíš ako nešikovného. V ktorej škatuľke chce byť tvoje ego?

Ak ti niekto príde extrémne lenivý - bojíš sa, že za lenivého môžeš byť ty! A v tejto škatuľke byť nechceš. 

.....

Ak niekoho ceníme príliš vysoko (obdiv) alebo príliš nízko (znechutenie) sme na jednej strane priamky a vlastne je jedno na ktorej. Byť v strede, to je cieľ. Alebo aspoň čo najbližšie k nemu. Extrémy však nemusia byť vždy zlé, a mať veľké sny, je niekedy fajn. Lebo, kto má extrémne túžby, musí mať aj extrémny strach. Kto má extrémny strach, musí mať aj extrémnu odvahu. A svet potrebuje odvážnych ľudí.

Zhrnutie na záver:

Ak je niekto podľa teba obdivu hodný, niekto ho musí byť nehodný.. Čo myslíš na ktorej strane chce byť tvoje ego? A toto je osobná dôležitosť, ktorú sa snažíme budovať každý deň. Dokazovať, že za to stojíme. Ale za aké to? A komu vlastne sa to snažíme dokazovať? Vonkajšiemu svetu? Ten s nami nič nemá, to je len ilúzia.

Niekedy sila mysle dokáže človeka udržať na jednej strane, ale každá sila sa raz vyčerpá a v tom je nebezpečenstvo byť za každú cenu pozitívny. Ti čo majú silnú myseľ to zvládnu, a niektorí aj dosť dlho, ale pokiaľ nestojíš v strede nikdy nemôžeš mať "v rukách" svoju duchovnú moc a tvoja sila sa raz vyčerpá.

O rozdiele medzi tým, čo je to SILA a čo je duchovná MOC píše Hawkins vo svojej úžasnej knihe. Veľmi ju odporúčam.

Obdivujme prírodu, nie ľudí.