OČAKÁVANIA 

Ísť cestou nemať očakávania je naozaj náročné a na záver musíme zistiť, že veci nie sú čiernobiele, ale čierne a biele a teda ak sú očakávania "zlé" tak potom musia byť aj "dobré". Cesta k tomu nemať nezdravé očakávania (alebo teda mať zdravé očakávania) vedie skôr cez rozpoznanie toho, čo sú to očakávania, v akých situáciách ich mám a kde ich mať ozaj netreba. Najlepšia cesta je zvedomovanie tých čo máme (následne pochopenie a ďalej rozpustenie alebo posilnenie) a nastavovanie tých, ktoré potrebujeme pre harmonickejší život.

Čo je to očakávanie?

Predtým než si zadefinujeme čo je to očakávanie musíme pochopiť, že všetko čo sa nám v živote odohráva, sa odohráva v dvoch svetoch a ešte aj v dvoch smeroch ( teda na štyri krát inak). Vo svete vnútornom (deje sa smerom odo mňa dnu a naopak - dva smery) kde je žiadúce mať jasné očakávania a vo svete vonkajšom (deje sa smerom odo mňa von a naopak) kde je žiadúce ich vôbec nemať. Teda by sa dalo povedať, že iba sám od seba môžem čokoľvek očakávať a od druhých nemožno očakávať nič.

Vnútorné očakávania:

Moje plány a ciele sú do určitej miery očakávania a je v poriadku ich mať lebo na základe toho viem kam chcem dôjsť a tak si volím cestu - teda reálne kroky v hmotnom svete = činy.

Vonkajšie očakávania:

Projekcia môjho Ega na iných ľudí, od ktorých očakávam, že sa budú chovať podľa mojich (nezvedomených) vzorcov. Vždy keď narazíme na realitu nenaplneného očakávania od kohokoľvek iného v našom svete, máme možnosť pochopiť ilúziu, ktorej sme verili. Je len na nás, či začneme pátrať po pôvode nášho nezvedomeného očakávania a budeme chcieť pochopiť vlastnú ilúziu, ktorú môžeme napraviť iba ak sa na pravdu premení alebo budeme obviňovať vonkajší svet, že nezodpovedá našej predstave.

Ideálny svet Novej Zeme

V ideálnom svete je každý sám sebou (najprv sa však musí poznať, aby tým "človekom" mohol aj byť) a pracuje pre seba aj pre spoločnosť v takom rozmedzí, čase a prostredí, kde mu táto činnosť prináša pocit radosti a prospešnosti.

Príklad:

Naozaj nerada varím a tento proces ma oberá o energiu, preto je lepším riešením nájsť niekoho kompatibilného do môjho života, kto bude vykonávať túto činnosť aj pre mňa, aby som ja, pre nás oboch (aj iných ľudí) mohla nájsť uplatnenie v takých činnostiach, ktoré prinášajú radosť mne a tak zabezpečiť fungovanie pre spoločnosť či komunitu v inej oblasti. Každý by si mal nájsť v živote také miesto, prácu a vzťahy kde vedome chce byť, cíti sa celistvý a šťastný, no na to naozaj potrebuje poznať samého seba, určiť si hranice a hodnoty, ktoré budú čo najviac stále a nemenné. Pre Novú Zem by sme sa mali učiť robiť v živote iba také ČINnosti, ktoré naozaj chceme robiť alebo sa venovať takým veciam, ktoré sú v danej chvíli potrebné, no nemáme voči nim mravné výhrady.

Nedá sa poprieť jedna pravda, že vždy je tá najlepšia cesta uvedomovanie si. Uvedomiť si svoje strachy, túžby, svoj hnev a z čoho pramení, svoju hanbu a v akej situácií ju pociťujem, svoj pocit viny a rovnako vinu, ktorú sa snažím hodiť na iných... Čokolvek v živote si treba svojím vedomím najskôr uvedomiť a je jedno či sú to myšlienkové programy alebo emočné vzorce (vo väčšine kombinácia). Iba ak si uvedomujem, môžem s tým (čímkoľvek) ďalej pracovať, lebo ďalšia pravda je, že s tým čo si o sebe neuvedomujem nemôžem pohnúť JA vedome. Ak to nerobí moje najhlbšie Ja vedome, tak to robí podvedome moje Ego alebo nevedome moja Duša.

PODVEDOME - pod vedomím si seba

NEVEDOME - nemá vedomie

Prečo je potrebné poznať sám seba?

"Systém" v kolektívnom poli pre myseľ aj city funguje tak, že ak neviem kto som a teda sa nepoznám pretože veci o sebe nemám zvedomené, tak sa v kolektívnom poli často napojím na tie myšlienky/city, ktoré sú najviac posilňované inými ľuďmi. Buď sa s nimi stotožním a som v role obete alebo proti nim bojujem a to robím zväčša manipuláciami Ega či Duše (najskôr oboje).

Nalaďujeme sa nie len na emócie druhých (skupín) ale aj na ich myšlienky. Ak si o nás celá rodina (iná komunita) myslí, že sme neschopný lenivci tak si to o sebe budeme myslieť aj mi (ak sme slabý mysľou alebo ak nevieme kto sme - "povedia" nám to "najbližší") a nakoniec sa tak budeme aj cítiť. Ak si to budeme myslieť a budeme sa tak aj cítiť, tak nakoniec tak budeme aj jednať, v tom našom hmotnom svete. Sme odrazom toho čo si o sebe myslíme a čo ku sebe cítime a keď to sami nevieme tak sme odrazom toho čo si o nás myslia iní a čo ku nám cítia (v najhlbšej podstate mi druhí zrkadlia iba moju pravdu - ale téma zrkadlenia inokedy :).

Celistvosť myslenia i cítenia

Predtým než čokoľvek prijmem je dobré to poznať a trochu sa v tom vyznať. A nutné je dodať, že nemôžeme pochopiť v úplnej plnosti nič iné okrem seba. Ak prijmeme všetky myšlienky, myslenie ustane. Ak prijmeme všetky city, cítenie ustane. Celistvosť je prázdna, pretože ak je v celistvosti zastúpené všetko, tak potom tam nemusí byť nič. Vedomie si ničoho je vedomie všetkého. Cítenie všetkého, znamená cítenie ničoho - a to je dôvod prečo sa nám súcitný človek môže zdať bezcitný, lebo hoci sú v ňom všetky emócie tak sú vedomé a nežijú si svojím nezvedomeným životom.

Ak viem prečo ťa nenávidím - môžem to prijať, môžem to zmeniť.

Ak viem prečo ťa milujem - môžem to prijať, môžem to zmeniť.

Ak viem čoho sa bojím - môžem to prijať, môžem to zmeniť.

Ak viem za čo sa hanbím - môžem to prijať, môžem to zmeniť.

....

Môžem prijať alebo zmeniť to, o čom sama neviem?

Prečo veríme vlastným ilúziám tak moc?

Lebo naše Ego spolupracuje s Dušou - cit posilňuje myšlienky a myšlienky posilňujú city. Až raz narazíme na situáciu, kedy cit "velí" úplne niečo iné než sa uberajú naše myšlienky a my môžeme pochopiť, že sú to dve samostatné roviny v nás samých - OBE SÚ ILÚZIOU a teda relatívnou pravdou, ktorú nemožno ponižovať či nebrať do úvahy, ale treba ich pochopiť. Stret (nie stred :D) medzi myslením a cítením by sa dal nazvať šokom a je to akési zastavenie prúdenia energií (emócií) a frekvencií (myšlienok), kde sa naše "nepravé" Ja (Ego a Duša - oboje) nevie zaradiť do "reality" t. z. Ego s Dušou boli vykopnuté z vlastnej ilúzie a chvíľu trvá, kým si vytvoria novú lebo sa na nej musia zhodnúť. V energii šoku je možné pre naše "pravé" Ja precitnúť a ilúziu "odstrániť" pochopením alebo aspoň zvedomením.

Rovina Duše (cítenia) - Rovina Mysle (myslenia)

City a emócie vieme meniť v určitých intervaloch dosť rýchlo, zatiaľ čo v poli vedomia si až príliš trváme na tom svojom presvedčení. Nerozumieme a nevyznáme sa ani v rovine Myslenia ale ani v rovine Cítenia a v tomto vnímam problém duchovných "vodcov", ktorý tak veľmi popierajú myšlienky a označujú ich za nepriateľa a tak veľmi lipnú na rovine Duše a emóciách, ale nechápu, že ani tu sa nemôžeme oprieť o PRAVDU.

Rovine mysliacej "velí" Ego cez myšlienky, ktoré sú buď vedomé alebo nevedomé

Rovine cítiacej "velí" Duša cez emócie, ktoré sú buď vedomé alebo nevedomé.

V oboch rovinách treba rovnako pracovať na zvedomovaní lebo ak poprieme Myseľ a "prevážime" sa do roviny Duše, rovnako nebudeme stáť vo svojom strede...

Na záver jedna filozofická otázka:

Ak sa Ego (myšlienka) spojí s Dušou (emóciou) vznikne dlhšie pretrvávajúci myšlienko-cit, ktorý môžeme nazvať nálada?

Mnoho duchovne orientovaných ľudí uverilo, že má pestovať láskavosť, no ak je to láska z roviny myslenia, pretože som sa sám presvedčil, že mám byť k niekomu milý tak to nie je láska. Ak má láskavosť svojho "oponenta" v neláskavosti a teda arogancií, tak sú si v duálnom svete navzájom stojacimi extrémami, ktoré sú absolútne a ľahko zameniteľné a ako môžu oba pomáhať, tak môžu oba škodiť. K druhým nebuďte arogantný ale ani láskavý...

Láskavosť nie je láska a láska nie je súcit. Slová máme na to, aby sme vedeli rozlišovať lebo zatiaľ sme ako ľudstvo neprišli do Novej Zeme, kde slová budú viac na škodu než by pomáhali. Dokiaľ prídeme do tohto bodu, mali by sme slovo používať čo najviac správnym spôsobom a pomenovávať veci tak jasne a podrobne, ako to len ide. A na to, máme my Slováci najvhodnejší jazyk...

Vďaka naším predkom, ktorý ho stvorili a vymysleli tak, aby nám čo najviac pomáhal...

S.LOVE.SO (preklad:) s láskou tak (rob všetky činnosti). Podmet a prísudok je základ každej vety a mali by sme vedieť, že prídavné mená sú tou najmenej podstatnou časťou pri skladbách viet a opise toho čo chceme povedať pretože vôbec nezodpovedajú všeobecnej pravde a sú čistou relatívnou pravdou každého jednotlivca.