Odhalenie ilúzie "JA"

Sme polapený v našich vlastných drámach a všetko berieme veľmi vážne. Hráme roly, ktoré neodrážajú pravdu toho, kto sme. Prečo si toto robíme? Lebo nám to ukázali. Všetci sa rodíme ako autentické bytosti, no je ťažké zostať autentický vo svete, kde nám presvedčenia už boli pridelené. Malé deti hovoria veľmi smiešne a sú zábavné preto, lebo hovoria pravdu, akú vnímajú, bez posudzovania. Než ale dieťa dosiahne dospelosť, naučí sa svojim klamstvám veriť. Predstavu o sebe samých sme si vytvorili počúvaním názorov ľudí, ktorí sú nám najbližší.

Myseľ ako vláda

Myseľ v skutočnosti nie je reálna a ten pekný svet, ktorý vytvára, v skutočnosti neexistuje. Myseľ je funkcia mozgu, ktorá premieňa vnímanie na jazyk. Spôsob, akým opisujeme realitu, je u každého z nás jedinečný. Samozrejme, rozdielnosť záleží od toho, ako funguje náš mozog a tiež od toho, ako nás naučili vnímať svet. Väčšina z nás vkladá veľa viery do vlastnej verzie reality.

"Ja" je osoba, ktorú akceptujeme ako svoje skutočné ja. Po celý čas hovoríme o sebe a v priebehu bežnej konverzácie spomenieme nespočetne ráz slová ako ja, moje, mne. Slovo ja, je v akomkoľvek jazyku zámeno - a ako každé slovo, nemá žiadny význam, dokým sa na nejakom význame nedohodneme.

"Ja" sme objavili až po tom, čo sme sa naučili jazyk. "Ja" sa však nevzťahuje k ničomu skutočnému. Vzťahuje sa k obrazu, k predstave o sebe samých, ktorú sa pokúšame vyjadriť slovami. Realita je osobný výtvor každého človeka a súdy v našej hlave, sú dôsledkom našich presvedčení a minulých skúseností. Každý mozog vníma svojím vlastným spôsobom a je to práve pamäť, ktorá nám "pomáha" vytvárať dojem reality.

Myseľ si musí uvedomovať samu seba a cvičiť sa v účinnom dohľade. Niektorí ľudia majú odvahu nazrieť dovnútra. Nájdu si čas počúvať vlastné myšlienky a premýšľať o svojich činoch. Kladú si otázky: "Naozaj som takýmto človekom?" "Sú tieto pocity pravé?" "Keby som bol vedel, že mám na výber, počínal by som si rovnako?" Zastavia sa uprostred reakcie a zmenia odpoveď. Nachádzajú emocionálnu rovnováhu a práve to znamená byť prítomný. Pozorovaním sa vieme všetci učiť. Zmenením hlasu v našich hlavách máme šancu zmúdrieť. Niektorí ľudia úplne prestávajú veriť svojim myšlienkam a toto je dôležité, lebo keď hlas v našej hlave stratí autoritu, zmĺkne.

Naše správanie riadia osobné príkazy, zákazy, seba napomenutia a uznesenia. Patria sem aj naše predsudky a fóbie. Riadite sa zákonmi svojej mysle a vaša myseľ očakáva, že sa jej zákonmi budú riadiť aj ostatní. Vždy vychádzame lepšie s ľuďmi, ktorí rešpektujú naše zákony a akceptujú naše názory. Keď však naše osobné zákony získajú priveľkú dôležitosť, strácame svoj zmysel pre spravodlivosť. Podobne ako väčšina konfliktov medzi národmi, aj naše vojny s inými ľuďmi sú verejnými vyhláseniami vlastnej dôležitosti. Často máme sklon brániť hlavnú postavu nášho príbehu, akoby sme bránili ľudský život. Bránime integritu niečoho, čo nie je skutočné a možno sa len bojíme toho, že prídeme o svoje masky.

Skôr ako môžete spraviť zmeny vo svojom konkrétnom súdnom systéme, potrebujete zistiť, ako funguje. Všetci potrebujeme zvažovať svoje činy. Naučili sme sa odmeňovať za svoje dobré skutky a obviňovať za tie zlé. Zvykli sme si na pocit, že nás niekto pozoruje a súdi a tak to robíme iným aj sami sebe. Podrobujeme sa tomuto druhu trestov, ktoré sme znášali ako deti, a neponúkame si žiadne odpustenie.

Odpustenie

Odpustenie ukladá na odpočinok staré krivdy. Nutkaniu odpustiť sa často bránime, lebo sa nazdávame, že zbavuje zlých ľudí spravodlivého trestu. Vina či nevina nie sú podstatné. Odpustenie nás všetkých zbavuje potreby nenávidieť. "Nenávidím ťa" zvyčajne znamená, že sa niekto neprával podľa našich predstáv. Odpustenie nám skladá z pliec minulosť, a my tak môžeme kráčať vpred bez jej bremena. Tak pre národy ako jednotlivcov je minulosť mŕtvolou, ktorú by sme nemali chcieť nosiť so sebou. Pamäť by nás mala učiť, nie mučiť.

Transformácia

Keď nás sklame alebo odvrhne milenec, puká nám srdce. To, čo puká, je absolútna istota mysle. To, čo je ohrozené, je hlavná postava, ktorá si je "ja" taká istá. Keď dostane úder virtuálna realita, telo reaguje šokom. To, čo ľudia nazývajú zlomeným srdcom, je dôsledkom čelnej zrážky s pravdou. Je to dokonalá príležitosť na skutočné precitnutie. Keď zažijeme akúkoľvek traumatizujúcu udalosť, vypadneme z nášho bežného vnímania a svet náhle nie je ten istý - a možno už nikdy nebude. Autonehoda či strata niekoho blízkeho spôsobia, že existenciu považujeme za desivú a nepredvídateľnú. Pri kríze prestáva myseľ rozprávať svoj príbeh a nie je si istá, ako ho znovu uchopiť. Čas sa spomaľuje, zrýchľuje alebo sa stáva nepodstatný. Prečo má na nás tragédia tento vplyv? Tragédia vytvára zmeny, ktoré sa mysli zdajú byť priveľké na to, aby ich akceptovala. Usiluje sa do kontextu novej reality zasadiť staré "ja". V mysli, ktorá sa nenaučila byť telu priateľom a spojencom, sa toto úsilie zvyčajne končí zlyhaním. Cítime sa zúfalí a opustení životom.

Najprv musíme počúvať sami seba. Dôležité je naučiť sa konkrétny jazyk našej mysle. Tá aj potichu používa slová na obviňovanie a demoralizovanie tela, ktoré sa naučila už dávno. "Čo som to za idiota!" "Ja som taký hlupák." "Som škaredá." "Som taký čudák!" Počujete to? Je z toho zrejmá neúcta a tá sa bude odrážať v spôsobe, akým s nami hovoria iní ľudia. Keď vedieme slušný vnútorný dialóg, vieme vytvoriť dôveru medzi mysľou a telom - ten najdôležitejší vzťah vôbec. Keď ste slušní k sebe, budete slušne posudzovať aj svet. Keď dobre funguje vzťah medzi "ja" a telom, zlepšia sa všetky naše vzťahy. Stávame sa veľkorysejší a ani sa nemusíme snažiť. Nemusíme hrať roly. Nemusíme sa deformovať do podôb pre potechu iných. Nepotrebujeme lži ani alibi. Všetkými chvíľami nás bude viesť autenticita.

Túžba

V ideálnom prípade nás túžba poháňa smerom k vášni, k sile lásky. Láska k tomu, čo robíme, vedie k inšpirácií. Nie vždy sa udalosti podvoľujú našim túžbam, no ak nás spomaľujú prekážky, môžeme zmeniť kurz. Svoje energie môžeme bez pocitu ľútosti či znechutenia presmerovať. Nie je dobré postupovať nasilu proti túžbam iných ľudí či nachádzať chyby v iných realitách. Môžeme postupovať inými smermi a nové smerovania nám prinášajú neočakávané príležitosti. Lebo ak vynakladáme celú silu pozornosti na jeden objekt túžby, robí to z nás fanatikov - znamená to, že chceme niečo tak veľmi, že nedokážeme vidieť nič iné.

Ako dokážeme rozlíšiť, či sú naše túžby inšpiratívne alebo nutkavé? Inšpirácia nás vedie k vytváraniu nových vecí a nových skutočností, posadnutosť vedie k mnohým typom deštrukcie. Keď sme posadnutí, nedokážeme jasne vidieť a slobodne konať. Môžeme ukončiť dobrý vzťah alebo zničiť sľubnú kariéru. Môžeme ohroziť svoje fyzické a duševné zdravie. Zakrátko začne posadnutosť ničiť náš svet a mnohých ľudí v ňom.

Túžba riadi našu vášeň a inšpiráciu, inšpirácia vedie k tvorivosti.

Strach

Keď "ja" verí svojím najhorším príbehom, vládnu ľudskému telu strach a paranoja. Jedna z najväčších prekážok lásky je strach. Samozrejme, strach je pre každý organizmus prirodzený, má nás varovať pred nebezpečenstvom a chrániť naše fyzické životy. Iracionálny strach je však iný. Je to strach z niečoho, čo neexistuje. Rozdiel medzi skutočným a iracionálnym strachom nevedia rozlíšiť deti a je čestné povedať, že to nedokážeme ani my ostatní.

Čím viac akceptujeme naše presvedčenia ako voľbu, tým väčšmi slabne náš strach.

Ako nemluvňatá iba sme. Keď sa naučíme používať slová a dávať im zmysel, začíname opisovať samých seba. Samozrejme, dostáva sa nám pri tom hojnej pomoci - ľudia okolo nás, ktorí už sú schopní veci vysvetliť, sa nevedia dočkať, kedy nám povedia, kto sme.

Konverzácie, ktoré potom vedieme sami so sebou, nie sú skutočné, no vytvárajú v nás skutočné emócie a skutočný chaos v našich životoch. Problém nie sú emócie. Sú ním naše myšlienky, ktoré spúšťajú nepríjemné pocity a odnášajú si to naše telá. Keď k nášmu ľudskému telu prechovávame náklonnosť a úctu, začnú klíčiť semienka lásky.

Čo je láska?

Láska je energia života, ktorá vytvára po celý čas a nekonečnými spôsobmi ďalší život. Väčšinu z nás učili predstavovať si lásku ako jeden druh emócie - ako jednu z mnohých ďalších. Nazdávame sa, že má začiatok a koniec, ako emócie zvyčajne mávajú. Emócia je energia, ktorú vytvárajú naše telá a láska je súčtom všetkých emócií. Láska je energia, a preto nemá žiadny začiatok ani koniec. Energia nemá žiadne hranice ani podmienky. Ako každá energia, aj láska sa dá transformovať, ale nikdy nie zničiť.

Vašou životnou láskou je vaše telo. Vzťah, ktorý máte so svojím telom, ovplyvňuje všetky vzťahy. Milovať sám seba, bez kladenia podmienok, dokáže vyliečiť aj tie najväčšie rozpory vo vašom svete. Môže vás znova spojiť so silou energie, ktorá umožnila existenciu vášho sveta.

V ideálnom svete sa opakovane netrestáme za jednu chybu. Nevyžívame sa v sebaľútosti. Nemanipulujeme s emóciami. Neohovárame ani nevyhľadávame drámu. V ideálnom svete nemáme túžbu súdiť ani obviňovať. Nie sme porážaní pocitmi viny ani hanby, ani nespôsobujeme hanbu nikomu inému.

Duch znamená život, a život je pravda o tom, kto sme. Duchovne dospelí sme vtedy, keď sme v úzkom vzťahu so životom - keď dokážeme odlíšiť skutočné od neskutočného. K nádherným vzťahom nemôže dôjsť vtedy, keď sme posadnutý "ja" a všetkým, čo sa "ja" týka. Nenastane mier, dokým vedieme vojny vo svojom vnútri a okolo seba. Mier je výsledkom rešpektovania spôsobu, akým robia veci iní ľudia a toho, že na nich neuplatňujeme naše zákony. Mier znamená pre vás, pre mňa a pre každého to isté. Znamená ukončenie chaosu v našich mysliach. Znamená, že sme ukončili vojnu s ideami, vojnu, ktorá v nás spôsobuje zmätok a nepokoj. Naše pravidlá nechceme vnucovať nikomu inému, ani nechceme znevažovať presvedčenia a tradície ostatných ľudí.

Odhalenie "ja" ako najväčšej ilúzie je činom duchovného majstra.

Výpisky boli z knihy: Tri otázky, Don Miguel Ruiz