Plnovýznamové a bezvýznamné slová

Plnovýznamové slová popisujú izotropické stavy, neplnovýznamové slová sa delia na synonymá, homonymá a antonymá, ktoré popisujú anizotropické stavy.

Naše Ego (mužský a ženský princíp) síce nezodpovedá princípu celistvosti, ale cez neho je možné svoju pravdu spoznať, pochopiť aj prijať. Práve cez Ego môžeme v tomto živote rásť a učiť sa a na to máme nie len Ego, ale aj Telo. Naučiť sa spolu_pracovať s vlastným Egom (cez Ducha), a touto cestou ísť do hmoty (Tela) - tak sa dá prejavovať v živote celistvo.

Muž (intersubjektívna realita) a Žena (subjektívna realita) vychádzajú obe z Ega a kolektívnych polí, ale predsa sú zásadne rozdielne. Po spojení nám môžu spôsobiť riadny "guláš" ak v jednotlivých kvadrantoch máme "bordel". Rovnako však môže nastať dokonalé spojenie medzi Mužom a Ženou v prípade, že na tomto duchovnom cieli pracujeme vedome, systematicky a oddane.

Duch a Telo sú oba individuálne princípy človeka a teda sú odrazom našej pravdy, ale predsa sú tiež rozdielne a to zásadným spôsobom - hmota vs nehmota. Duch bez Tela nemá Ego a Telo bez Ducha rozpúšťa Ego do kolektívneho poľa, aby "odovzdalo" nazbierané "informácie" nášmucelku. Ak sa Duch dostal do Tela a nastáva život človeka, dostávame do vienka Ego ako nástroj poznávania cez hmotu - naše Telo.

Duchovné antonymá sú navzájom akoby opačné, ale vo svojej hlbšej podstate spôsobujú to isté a jedno bez druhého nevedia existovať. Jedno hľadá druhé a tento vzťah funguje rovnocenne na obe strany, aby sa jedna "strana" potvrdzovala v princípe duality. Keď sa však dualita rozpozná a protipóly sa tak môžu tzv. "prehodiť", prestáva existovať dôvod, pre ktorý boli od seba odčlenené (stojace oproti sebe). Ak tieto body (protipóly), ktoré nám ohraničovali akýsi úsek (úsečku) miznú na základe prepólovania nastáva princíp celistvosti = teda úsečka sa stáva nekonečnou priamkou.

Duchovné synonymá sa snažia tváriť, že vyjadrujú niečo podstatné a ešte aj opačné, ale v najhlbšej podstate sú vlastne rovnaké a tým plne zameniteľné vždy a všade. Ak sa vedia plne zastúpiť v prítomnom okamihu, tak strácajú relevantnosť v komunikácií. Lebo čo je pre jedného pekné, pre iného je škaredé. O objektívnej skutočnosti nám NIČ NEVYPOVEDAJÚ. V rozhovore nám spôsobujú viac zmätok, než by pomáhali objasniť vnímanie. Tieto slová (synonymá na ktoré sa pýtame aký, aká, aké) by sme nemali brať v rozhovore príliš do úvahy. Duchovné synonymá fungujú na princípe, že jedno hľadá druhé, aby sa v princípe rozdielnosti ešte viac odčleňovali a spochybňovali ten druhý zdanlivý protipól.

Duchovné homonymá vychádzajú buď z rovnakého princípu (koreňa), a následne idú rozdielnym spôsobom, poprípade majú iný koreň (pôvod) a predsa nás dovázdajú do rovnakého bodu dnes - "problémového" prežívania. Ak nechápeme ODKIAĽ (minulosť) ideme, nemôžeme pochopiť ani to KAM (budúcnosť) a už vôbec AKO sa prejavujeme dnes (prítomnosť). Pokiaľ nechápeme tomu čo sa práve odohráva, nemôžeme ovplyvniť ani to, kam sa dostávame a sme akousi bábkou nášho vlastného nezvedomeného Ega, ktoré hrá divadlo bez nášho Vedomia - teda Ducha.

Nájsť východzí bod

Pri týchto stavoch (duchovných homonymách) je podstatné určit východzý bodbuďv minulosti a hľadať spojitosť s tým, ako prežívam dnes, alebo môžeme ísť opačným spôsobom a nájsť východzý bodv prítomnosti - vzťah či situáciu, ktorú prežívame "nežiadúcim" spôsobom a pokračovať po pomyselnej nitke do minulosti, kde sa môžeme dopátrať "bodu vzniku" - koreňu. V prípade, že ideme systémom z prítomnosti do minulosti, je žiadúce nájsť aj druhý protipól k tomu čo prežívame dnes.

Ak som v pracovnej oblasti workoholik, budú mi pravdepodobne vadiť lenivci (poprípade som tak veľký workoholik, že nevnímam alebo popieram, že mi vadia). Nájsť duchovné homonymum, ktoré označuje akoby opačný stav, no predsa pomenováva to isté. Následne v tomto tandeme ísť hľadať koneň problému do vlastnej minulosti. Pozrieť sa treba v živote na také oblasti, ktoré mi najviac prekážajú a mám k nim veľký odpor (poprípade obdiv) - sláva a bohatstvo, homosexuáli či liberáli...

Príklad:

Ak dieťa nemalo žiadne hranice alebo ich malo až príliš tesné a tvrdé, dostávame sa dnes do rovnakého bodu - "problému", že si SAMI nevieme určiť hranice tak, aby boli nastavené v prospech jedinca i spoločnosti. Spôsob výchovy a vzor(c)ov z detských čias:

VER VŠETKÝM vs NEVER NIKOMU

spôsobuje tak rovnaký "problém", že sme sa v minulosti nenaučili vedome si tvoriť hranice v rôznych oblastiach života, nakoľko sme sa vždy nachádzali iba v jednom extréme a tak nepoznáme "druhú stranu". Ak mám prísne hranice v súkromnom živote, možno ich mám benevolentné v pracovnom, ak mám extrémnu odvahu pri pracovných jednaniach, možno som extrémne ustráchaný v súkromných rozhovoroch. Ak som workoholik v práci, doma sa moc nezaujímam o činnosti...

pracovná (verejná) oblasť = mužský princíp

vs

súkromná (intímna) oblasť= ženský princíp

sa zvyknú vyvažovať a tak, ak som v jednom "silný" v druhom budem skôr "slabý". Nie je nutné toto "rozdelenie" meniť, ale je nutné ho mať zvedomené a poznať ho!