Rituálnosť v našom živote

Rituál je o viere. Alebo o dôvere? Tento článok vznikol ako recenzia filmu Rituál, ktorý môžeme kategorizovať ako mysteriózny horor.

Ohromujúca veta z filmu: "To že sa rozhodneš v diabla neveriť, ťa pred ním neochráni." - ba práve naopak, ak nerozumieš, tak si ľahšie ovládateľný. Ak by sme pripustili, že na vrchole pomyselnej pyramídy stojí Boh a hneď pod ním sú Anjeli a Démoni, tak musíme pochopiť, že obaja čerpajú z rovnakého zdroja – od Boha, teda z Vedomia všetkého. Aj vo filme sa vyskytne táto veta: "Vedenie nepoznateľného je najrýchlejšia skúška posadnutosti." V boji exorcistu s diablom má práve exorcista jednu výhodu navyše. Má k dispozícií dva nástroje, zatiaľ čo diabol (nazvyme ho zlý duch) iba jeden. Diabol sa zmocní tela iba v prípade, že odstaví Ego. Exorcista má svoje Ego k dispozícií, ktoré musí s Duchom spolupracovať. Je však nutné Dušu (emócio) "vypnúť", aby ju exorcista ochránil a ostať "iba" v racionalite myslenia a pevnej dôvere cez Ducha (Myseľ ako tretí kvadrant + Vedomie ako štvrtý kvadrant = mužský princíp).

Ak je niečo skutočné (1 kvadrant), musíš tomu pozrieť do tváre, aby si to mohol začať ovládať a nakoniec aj "poraziť". Priznať si svoje viny a hriechy je jediná možnosť ako sa vyhnúť "posadnutiu" a peklu či démonom.

Démoni nás môže ovládať cez túžby a mi potom v bežnom živote konáme malé neprávosti iba vo svoj prospech, ale v neprospech celku. Na túžby chytá Diabol svojich "pracovníkov" temnoty a tí ak konajú Egoisticky, tak málokedy ich chce zlý duch posadnúť aj v Tele (načo by to robil, keď človek je aspoň trochu zločinný). Tých "slabochov" ktorí sú na strane dobra, no nemajú poznanie Pravdy, práve tých démoni zjavne chytajú cez vinu. Vina a túžba ako centrá Duše, ktoré stoja hneď pod vstupom alebo výstupom (strach = 1 čakra a pýcha = 8 čakra). Ak uverím, že som menej ako Démon (zlý duch) = ponížim sa, tak budem vystrašený z toho, že ma môže ovládnuť. A ono sa tak aj stane, keď tomu uverím. Ak ale budem silný Duchom, lebo poznám, lebo viem, tak ma žiadne zlo neovládne. A tu vnímam veľký rozdiel medzi vierou, ktorú nám ponúka cirkev a medzi dôverou, ktorú môžeme nájsť každý sám, vo svojom vnútri.

Ideálne je, ak som veriaci a dôverník zároveň. Dôvera je veľmi pružná a tak aj prispôsobivá. Naopak viera má oporu skôr v sile. Čím silnejšia je viera, tým menej má pružnosti. Čím menej pružnosti (dôvery) a čím viac viery (sily), tým si ľahšie poraziteľný diablom, ktorý ťa chytá za viny a túžby lebo ich pozná a bez vnútornej pružnosti ťa ľahko zlomí. Nik iný nepozná tvoje túžby a viny len ty sám a keď ich vyznáš a od_PUSTÍŠ, tak ťa už nebude za čo chytiť. Preto popierať svoje viny, to je cesta do pekla. Preto žiadostivosť v našom živote, má rovnakú konečnú stanicu.

Neprijímať svoje túžby, ale ani ich nepopierať. Neprijímať svoju vinu, ale ani ju neodmietať. – vesmírny paradox? Možno na prvý pohľad. Vina sa musí transformovať cez odpustenie a až potom môže byť transcendentovaná.

SLABOCH je ten, ktorý nevie svoje viny, hanby i strachy v pravde vyznať sebe. Slaboch má slabiny vo svojich vlastných neuvedomených a nepriznaných vinách a túžbach a ak ich pozná Boh, tak aj všetci Anjeli a Démoni. A poznáš ich aj ty, len ich popieraš.

"Ja som Svetlo. Ja som Pravda. Ja som Cesta." a je na tebe akou cestou sa v živote vydáš. Či to bude popieranie, klamanie a cesta do temnoty alebo sa v úprimnosti obrátiš k svetlu a Pravde.

Na záver späť k rituálom a rozdeleniu medzi ženským a mužským princípom.

Lebo ak vykonávam rituálnu činnosť na vyháňanie nejakého zla, je nutné konať cez mužský princíp. Ak ale vykonávam rituálnu činnosť, kde sa napríklad lúčime pri poslednej spomienke na zosnulého, je vhodné konať skôr cez ženský, citlivejší princíp. Naučiť sa rozpoznávať vnútorný svet od vonkajšieho je rovnako dôležité, ako naučiť sa rozpoznávať mužský princíp od ženského.