Rozhodovanie sa

Naozaj je možné pýtať sa iných na svoje rozhodnutia? Logika praví, že ak klameš sám seba, tak klameš aj mňa. Ak ma klameš, tak aj ja ti viem dať naspäť iba klamlivú odpoveď ( a ešte aj umocnenú na druhú). Ak si vo svojej pravde, tak sa nepotrebuješ pýtať iných. Lenže ako rozpoznať seba vo vzťahoch a v okolitom svete? Ako rozpoznať kto som ja, čo sú moje myšlienky a čo pri nich cítim? Čo vlastne chcem a čo/ koho v živote mať nechcem? Mnohí sa v tom strácame...

Názory druhých by nás však mali zaujímať, lebo princíp celistvosti platí ako vesmírny zákon pre všetkých rovnako. Na každom človeku (hmote aj nehmote) záleží rovnako. Na každej myšlienke a na každom cite záleží rovnako lebo spolu tvoria celok, ktorý je len jeden a čerpá z neho každý. Nemožno preto vyčleňovať nič a nikoho. No pohľady a názory druhých by ma mali zaujímať iba do takej miery, aby som ich zohľadňoval v tej svojej pravde. Nikdy nemôžeš poznať a teda ani pochopiť pravdu toho druhého ale dokážeš to u seba. Z toho vychádza, že ak sa pýtaš na odpovede druhých, klameš si! A teda budeš oklamaný... 

Ak robíš čo druhý povie/chce a nerozhoduješ sa na základe svojich zistení (relatívnych individuálnych právd) = robíš "chybu". Nie preto, že by to nakoniec tak nemalo byť alebo že by si to tak nechcel, ale preto, že sám nevieš prečo robíš to, čo robíš. Nevedomé rozhodnutia sú len o trochu lepšie ako tie spoločensky korektné a očakávané. Byť poslušný je tou najväčšou životnou chybou, ktorej sa môžeme dopustiť. A asi to stále nevieme, lebo potom by sme nemohli vychovávať svoje deti práve týmto spôsobom. 

POSLÚCHAJ lebo... 

Vždy keď vyslovíme tieto slová namierené k našim deťom, mali by sme sa opýtať samých seba, čo tým vlastne myslíme. Čo je to: poslúchaj? Učíme ich dobrej zručnosti do života? Naozaj chceme, aby naše deti boli poslušné? Nemyslím si! Lenže ja viem, prečo si to nemyslím... 

Mali by sme deti učiť viac sa rozhodovať zodpovedne a sami za seba. Je to však možné ak to nevieme ani my ako rodičia? Ako to potom máme naučiť naše deti? Dať môžeš iba to, čo máš a ak si poslušný voči niekomu/ niečomu inému ty, budeš to vyžadovať aj od svojich detí. Dokonale ich to naučíš svojimi slovami a očakávaniami, svojimi trestami a výčitkami a svojím vlastným príkladom vždy keď robíš niečo čo vlastne ani nechceš a ospravedlňuješ si to slovami : TO TREBA! 

Ak sa vieme v dostatočnej miere sami za seba rozhodovať (samozrejme nie vždy a nie všade - to je proces), naučia sa to aj naše deti. A ak to nevieme, môžeme sa spolu s našimi deťmi učiť ako sa to robí... Alebo môžeme byť naďalej poslušný či z akejsi rebélie neposlušný. Je to vlastne jedno, ak je to stav nevedomý, oboje je zle... 

Poslušný voči sebe - Poslušný voči iným

Neposlušný voči sebe - Neposlušný voči iným

Nech si vyberieme v tej danej situácií akúkoľvek vyššie menovanú "formu" zachovania sa: VŠETKY SÚ SPRÁVNE!, ale len za jedného predpokladu, že naša voľba bola vedomá a teda slobodná a snáď aj zodpovedná. Aby sme v živote mohli činiť vedomé voľby, musíme poznať samých seba do značnej miery. Ak teda chceme žiť lepšie životy a chceme to aj pre naše deti, mali by sme sa vydať na cestu seba_POZNANIA...