SmÚtok a Žiaľ - aký je rozdiel?
Smútok = smÚTOK (väčšinou hnev sprevádzaný vinou) útočí a hľadá vinníkov (dnu/von). Žiaľ neútočí na nikoho, ani smerom dnu, a ani smerom von = vinníkov nehľadá. Aj smútok aj žiaľ sú slovným druhom v DG = citoslovcia. Delia sa však na plnovýznamové a neplnovýznamové.
Žiaľ, je citoslovce, ktoré označuje plnovýznamovú emóciu. Smútok je neplnovýznamový a prejavuje sa v rôznych smeroch (dnu/von, pravé/ľavé). Vonkajšie prejavy žiaľu môžu byť rôzne, rovnako ako pri smútku: od tichého neprejavovania sa, až po nárek a silný plač. Navonok sa nám zdajú tieto prejavy rovnaké a vonkajší pozorovateľ väčšinou nevie rozlíšiť, či sa jedná o smútok alebo hlboký žiaľ. Z môjho prežívania emócií, sa mi často stáva, že pri smútku sa mi aj niekedy žiada blízkosť iného, zatiaľ čo keď sa nachádzam v hlbokom žiali, som rada sama (aspoň na pár metrov). Smútok si prechádza určitými fázami a žiaľ ide zjavne zo šoku rovno do prijatia, preskakuje fázy popierania, hnevu, viny, vyjednávania aj depresie (takto je to u mňa).
V energií šoku (ako prvé štádium smútku aj žiaľu), sa vieme naučiť zvedomovať celkom rýchlo a tak vyhľadávať situácie šokové, môže byť dobrý tréning pre rýchle uvedomenie sa v šoku (tréning tzv. ducha_prítomnosti). Žiaľ častokrát proste príde a vezme si "slovo" (skôr Telo). Smútok však narastá akosi postupne, a v tomto ohľade je náročnejšie, si to všimnúť. Pokiaľ sme boli vychovávaný v energií smútku až ľútosti, berieme to ako samozrejmosť a ani nevieme, že sme pohltený smútkom (prepad v emócií = stotožnenie sa s ňou).
Štádiá smútku:
popieranie (väčšinou nebude trvať dlho, najmä ak sa informácia potvrdí v objektívnej realite - napr. úmrtie. Ak sa však situácia nedá jednoznačne potvrdiť, môžeme ostať vo fáze popierania aj do smrti)
hnev a vina ( môže pretrvávať dlhodobo, kľudne až do smrti a ak sa človek v tejto fáze nezvedomý, aby hnev a vinu prepustil, prenáša si ju do svojho emočného tela = neskôr môže až do fyzického, ak emočné bloky nie sú riešené)
vyjednávanie a depresia (toto je dominantou našej iluzórnej mysle, ktorá ak zistí, že nič nevyjednala a nič sa nezmenilo tak sa prepadá do depresie – ľútosti - beznádeje = deštruktívne formy smútku)
prijatie (býva často povrchové a skôr by sa dalo označiť ako potlačenie nespracovaného hnevu a viny. Človek sa situáciou už toľko nezaoberá lebo ju zatlačil do nevedomia, ale nevyriešil ju! Samozrejme môže nastať aj vedomé prijatie, ale toto sa udeje skôr zo žiaľu, kedy Duša prepustí smútok konštruktívne cez Telo)
Šok je situácia, kedy sa energia akoby prestane na chvíľu hýbať a v tomto bode máme dobrú možnosť zvedomiť sa a sami rozhodnúť, ako sa ďalej bude naša vlastná energia (najmä myšlienky) vyvíjať. Pokiaľ sa vieme dostať za Myseľ a aj za vlastné emócie, nemusíme sa nimi nechať pohltiť – môžeme ich sledovať. Dostať sa nad emócie neznamená ich potlačiť, práve naopak, emóciu môžeme nechať odvíjať sa ako potrebuje a viac sa snažíme ovládať myšlienky, ktoré by emočné prežívanie mohli usmerňovať deštruktívnym smerom. Byť nad mysľou a nad emóciou = byť nad Egom, znamená, že sa nachádzam v nadvedomí (4. kvadrant) a teda som nad vedomím prežívaním ega (myšlienok a citov) = rola vedomého pozorovateľa.
Pokiaľ človek nevie ovládať svoje myšlienky ( väčšinou preto, že o nich ani nevie), tak tieto môžu štartovať prežívanie emočné a človek sa v emóciách prepadá, lebo ich nerozpoznáva. Pri téme smútku to býva najviac prepad do hnevu, strachu, hanby či viny, ale rovnako to funguje aj pri emóciách "pozitívnych". Tu sa však človek nesnaží popierať a utláčať emočné prežívanie, ale naopak, snaží sa ho potencovať a udržať. Týmto iluzórnym vnímaním vzniká nerovnováha a Myseľ uverí, že šťastie chceme zažívať a nešťastie nie. Jedno sa snaží dosahovať a tak si ho dopraje kedy sa dá a keď sa nedá, je človek nešťastný. Prepadanie sa v smútku je prepad do ľútosti = akýsi stav poníženia a stúpanie v radosti je výtlak do eufórie = akýsi stav povýšenia. Niekedy si človek vie stavy povýšenia kúpiť či inak "zabezpečiť", ale sú vždy dočasné a cena sa zakaždým zvyšuje. Je nevyhnutné, že raz príde deň, keď už si pocit šťastia nebudem schopný "kúpiť" a narazím na strop. Po dosiahnutí stropu je nevyhnutný pád nadol = prepad. Človek sa tak rovnako môže ľutovať v bohatsve a zdravý ako v chudobe a chorobe – avšak v nešťastí to vieme akosi ľahšie akceptovať lebo veríme, že je vinník vo vonkajšom svete – nedostatok peňazí či zdravia. Bohatý a zdravý človek nevie nájsť vinníka vo vonkajšom svete, a tak obviňuje seba. Obe vnímania sú ilúziou našej mysle.
Vírusy emočného kvadrantu usadené v jednotlivých centrách:
strachy (napr. strach z konečnosti a smrti, strach z viny/zodpovednosti, strach z hanby a hlúposti, strach zo smútku a bolesti, strach z klamstva a oklamania, strach z neistoty a ilúzie, strach z nedostatku...)
viny (obviňovanie a hľadanie vinníkov "vonku" alebo obviňovanie seba – v oboch prípadoch téma odpustenia a následného poučenia = vlastnej zodpovednosti do budúcna)
hanby (zahanbovanie a ponižovanie vs obdivovanie a povyšovanie – namyslenosť na rôzne ľudské podoby v spojitosti s opakom - to sú témy seba_vedomia)
smútky alebo ľútosť (najmä sebaľútosť = rola obete spojená s vinou iných a hanbou svojou)
klamstvá (ak klamem ja, som ochotný akceptovať klamstvá aj iným)
manipulácie (ak manipulujem inými aj ja sa nechávam niekedy zmanipulovať)
túžby (sú to najmä témy závisti a žiarlivosti, majetníckosti, workoholizmusu...)
Ak sa človek naučí vedome pracovať s jednotlivými centrami, môžu mu byť tieto zručnosti nápomocné v ťažkých životných situáciách, aj počas celého bežného života. Ďalej už nevedomé ego netvorí bloky a sebazničujúce vzorce a ani nepodporuje deštruktívne vzorce, ale naopak ich "osvetľuje" a mení vo svoj prospech.
Krátke video na tému žiaľu a smútku
Do vysvetlenie k príbehu popisovanému vo videu a rozdiel medzi žiaľom z Tela a žiaľom
z Ega:
Približne pred dvoma rokmi som sa dostala na "oslavu" a do spoločnosti, kde bolo moje fyzické Telo zneužité. Neskorší návrat k vedomiu a uvedomeniu si toho, čo sa odohralo spôsobil, že som sa zrútila vo svojom vlastnom tele. Pamäť Tela je nepopierateľná a čo zažije naše Telo, to sa nedá len tak prepísať, ako vzorce myšlienkové či emočné (egovzorce). Bol to hlboký žiaľ za tým, čo sa práve udialo.
Tento žiaľ a nárek sa prejavoval na vonkajšie pozorovanie úplne rovnako, ako keď som sa o dva roky neskôr dozvedela o smrti svojej mamy. V oboch prípadoch prišlo pri prvej fáze šoku ihneď k obrovskému uvoľneniu = Telo som prenechala Duši = Žiaľ sa dostal fyzicky von cez nárek a prijatie situácie sa odohralo krátko na to.
Rozdiel medzi žiaľom, ktorý pochádza z "rán" Tela a ten ktorý pochádzal z "rán" Ega si hlboko uvedomujem, ale ťažko sa mi popisujú. Ani vo videu nie je celkom zrejmé čo tým chcem povedať a asi ani po tomto krátkom texte to nie je úplne jasné :) Nevadí... Kto má pochopiť, pochopí a treba si vždy opakovať, že moje prežívanie emócií je druhý kvadrant = subjektívne prežívanie človeka. Subjektívne je subjektívne a každý to máme inak, čo by sme ale mohli považovať za objektívne je, že rany fyzické, človek prežíva inak ako rany emočné. Inak žiali Telo z ublíženia a inak žiali Duša. Spoločným cieľom však je, naučiť sa prenechať svoje Telo Duši (a Dušu Telu), ak ho potrebuje na uvoľnenie emočného tlaku = ženský princíp = Duša v Tele ( 1. a 2. kvadrant).