Téma odpustenia

Pri téme odpustenia sa musíme zaoberať rovnako témou viny a pri vine je vždy v páre zodpovednosť. Odpustenie je možné robiť v 4 kvadrantoch – konkrétne v 4  vzťahoch, a je dobré rozpoznávať nie len to, v ktorom vzťahu (kvadrante) sa nachádzam, ale aj to, či odpúšťam za aktívny čin alebo pasívny nečin.

1 kvadrant – Neviem si odpustiť, že som to urobila ( JA – JA)

1 kvadrant – Neviem si odpustiť, že som to dopustila (JA - JA)

2 kvadrant – Neviem ti odpustiť, že si to urobil (JA – TY)

2 kvadrant – Neviem ti odpustiť, že si to dopustil (JA – TY)

3 kvadrant - Neviem odpustiť spoločnosti, že to urobila (JA – MY/ iluzórne niekedy vnímané ako VY = "hádzanie" viny na iných, no ja sa z my neviem vyčleniť)

3 kvadrant – Neviem odpustiť spoločnosti, že to dopustila (JA – MY)

4 kvadrant – Neviem odpustiť Bohu, že to dopustil (nepriama vina) - trpia ňou často veriaci, aj keď skryto. 

4 kvadrant – Neviem odpustiť (pochopiť), že toto sa vo svete deje, keď existuje Boh = dobro, spravodlivosť.... - väčšinou neveriaci, ktorí obviňujú Boha za zlo vo svete, lebo nechcú prijať svoju zodpovednosť za spolutvorbu. 

Vina môže byť teda buď priama alebo nepriama.

priama vina - Niečo som učinil   vs   Niečo som dopustil – nepriama vina

Nepriama vina sa dá ďalej rozdeliť na aktívnu a pasívnu. Aktívne som pomohol aj keď nepriamo, aby sa čin stal (poskytol som auto, priestor, peniaze...). Pri nepriamej pasívnej vine som bol "iba" v roli pozorovateľa bez zasahovania a tak som dopustil zločin / zlorečenie / zlo_myselnosť. 

Odpustiť sebe (JA – JA) alebo inému (JA – TY), poprípade aj spoločnosti (JA – MY) za čin, ktorý bol dopustený nepriamo je vždy jednoduchšie ako odpúšťať aktívnu nepriamu vinu. Ešte náročnejšie je to s odpúšťaním priamej viny, kedy som ja (či niekto iný voči mne/inému/iným) aktívnym KONAŤeľom = ČINiteľom.

Aby bolo možné spracovať si v živote "témy" viny, je dobré začať tiež aktívne pracovať s témou zodpovednosti. Aktívne viem pracovať iba so svojou vinou a zodpovednosťou (JA - JA). Myseľ ma však veľmi rada obracia do vonkajšieho sveta na tých ostatných (TY alebo MY/iluzórne VY), aby nemusela riešiť seba. Ego sa predsa nechce samo obviniť. Ak však budeme aktívne pracovať na tom, aby energia viny nemala toľko priestoru v našom živote je dobré vedieť v akom páre treba s vinou pracovať. = zodpovednosť!

Ak niečo "zaniká" (skôr sa zmenšuje), potom sa môže niečo iné rozpínať a napĺňať tento priestor. Ak preberám na seba príliš veľa viny, ktorá mi nepatrí, je nemožné rozvíjať zodpovednosť. Pri vine je preto najviac vhodné rozvíjať zodpovednosť a učiť sa mať ju čo najviac (za seba) = vedomé žitie. Na tento účel (prax rozpoznávania viny a zodpovednosti) je vhodná zručnosť Odvahy, ktorú by sme mali aplikovať najskôr vo vnútornom svete (nie vo vonkajšom). Odvaha povedať inému, že je blbec a "hodiť" na neho vinu, nie je odvaha. Rovnako mu neumožňuje prevziať zodpovednosť, lebo má plné "ruky" (skôr pole) viny. Pravá Odvaha prichádza často ako Dar, za rozvinutú Dôveru. Dôvera sa však najlepšie rozvíja s odvahou spochybniť vlastnú vieru. Vieru, že vinný je niekto iný a nie ja. 

Rozdielnosť viery a Dôvery vo vzťahoch ( JA - JA, JA - TY, JA - BOH) - téma zrady a oddanosti

Viera sa "odohráva" vo vonkajšom svete a Dôvera má premeň vo vnútornom. Viera verí, Dôvera vie. Viera verí v dobré, a v zlom sa často chrbtom obracia ( = zrada/ často ilúzia zrady, ktorej ego verí). Dôvera je v dobrom i zlom a spája sa s oddanosťou a čestnosťou. Viera a Dôvera alebo téma zrady (často skôr nenaplnené očakávanie = ilúzie) a oddanosti sú ako antonymá podstatných slov, ktoré by sme mali rozpoznávať v našom živote. Čo pre nás predstavujú, kedy sa napĺňajú a ktoré naše vzťahy, nám ktoré podstatné témy v živote dopĺňajú. Ak máme vzťahy kde je na nás často hádzaná vina, naučme sa ju vedome nepreberať automaticky, ale sa na ňu pred stotožnením sa, pozrieme. Ak uznáme za vhodné, prijať zodpovednosť, tak vinu "preberieme" a učiníme nápravu vnútornú poprípade aj vonkajšiu (verejne), ak si to situácia žiada. Toto je zodpovedné a vedomé žitie, bez nutnosti konania nevedomého ega, ktoré rado prijíma zodpovednosť tam kde ju mať nemá a potom, tam kde by ju malo mať, už nemá "priestor" na zodpovednosť. Preto ďalej "hádže" vinu na iných - vzorec chovania zarytý v celej spoločnosti = len niekoho obviniť. Dokiaľ si však ľudia budú medzi sebou prehadzovať svoje viny, nebude zrejmé, komu ktorá vina patrí a kto za ňu ponesie zodpovednosť. Deti by sme tak mali učiť zodpovednosti za seba a NEOBVIŇOVAŤ ICH. Aby sme boli schopný neobviňovať potomstvo, musíme sa naučiť nepreberať  viny, ktoré nám nepatria (väčšinou od predkov). 

Pri téme viny a zodpovednosti je nutné určiť hranicu ZLOčinu. 

ZLOČIN v 1 kvadrante: Zločin je čin, ktorý aktívne narúša objektívnu hranicu inému človeku (jeho Telo). Narušenie fyzickej hranice Tela iného človeka = fyzická bolesť a násilie (najmä bitka, znásilnenie, zneužitie...) je hrubým porušením Božského princípu, kedy bol každému jednému človeku darovaný život v hmote (Tele) za ktorý si jednotlivec zodpovedá (moje Telo, môj Chrám). Je náročné určiť sebaobranu alebo obranu niekoho iného. No zrejmé je, že človek, ktorý v živote musí riešiť situáciu, kedy narušil túto hranicu (niekedy aj neúmyselne), dochádza do bodu vytvorenia traumatizujúceho zážitku. Ak chceme spoločnosť zbaviť traumy, musíme sa snažiť prinášať postupy a návody na to, ako to urobiť ľahko, rýchlo, efektívne a sám, ideálne v domácom prostredí a vo svojom vnútornom svete. Vedecké poznatky psychológie a náboženské smery, by mali stáť na čele a poskytovať traumatizovaným občanom nástroje. Namiesto toho, máme v správach a celom mediálnom priestore, neustále chŕlenie hororových správ zo sveta a tak si tu mi žijeme... 

ZLOČIN v 2 a 3 kvadrante, ktorý zodpovedá vedomému a nevedomému žitiu by sa dal týmto aj charakterizovať. Ak som si pred vykonaním bol vedomý toho, že svojim činom, slovom (aj myšlienkou = zlomysel), môžem inému či sebe ublížiť a napriek tomu som to vykonal - bol to zločin. Ak som jednal nevedome a ublížil som, je to nepriama vina a tá sa celkom ľahko aj rýchlo odpúšťa. 

ZLOČINOM v 4 kvadrante je zabitie iného. Ak život nevieš dať, nemáš právo ho vziať. A tak usmrtenie v akejkoľvek podobe zaručene vytvorí hlbokú traumu za predpokladu, že človek má prístup k Duši (emóciám).