Vzostup v poli vedomia              100-200

Nižšia myseľ (úroveň asi 155) vidí vzťahy ako súťaž, vyššia myseľ (úroveň asi 275) ako spoluprácu. Je to určitý postoj nás samých. Postoj môžeme definovať ako navyknutý stav mysli, ktorým človek dáva do súvislosti vnímanie seba a okolitý svet ľudí. Každý človek teda žije vo svojom vlastnom vytvorenom svete, ktorý si ďalej podporuje tým, že vyhľadáva súhlas ostatných alebo si svoje vnímanie racionalizuje. Keď narazí na nesúlad s ostatnými, môže to vyriešiť súcitom a prijatím alebo zaujme negatívny postoj ako odraz nižších stavov vedomia.

Z klinických pozorovaní vyplýva, že ľudia vnímajú udalosti značne odlišne, hlavne podľa úrovne svojho vedomia. Pre nepriateľsky ladeného človeka sú ostatní často chladní, pre priateľskú osobu môžu byť srdeční. To, kým sme, teda ovplyvňuje dianie okolo nás. Každá úroveň vedomia má teda sklon potvrdzovať seba samu a to je tiež dôvod prečo je vývoj vedomia tak pomalý proces.

Strach (úroveň 100)

Strach je základným motivátorom väčšiny ľudí a práve preto, že je vysoko nákazlivý, môže sa stať prevládajúcim trendom pre celú spoločnosť. Ľudia plný strachu hľadajú vodcu.

Strachy sa spojujú často s vinou a následným očakávaním trestu. O pocitoch hanby, viny či ľútosti ako stavoch vedomia, ktoré sú nižšie než samotný strach si môžete prečítať v predchádzajúcom článku.

Túžba (úroveň 125)

Túžba po prestíži, peniazoch či moci ovláda životy mnohých ľudí, je to úroveň závislosti, pretože túžba sa môže stať ešte dôležitejšia ako je život sám. Uspokojenie jednej túžby je iba vystriedané inou. Túžba súvisí s hromadením či získavaním materiálnych i nemateriálnych vecí. Potreba "niekým byť" je chápaná ako snaha o zvláštnosť a teda nadradenosť, takže sa človek ženie za všetkým čo naplnenie tejto túžby symbolizuje. Extrémne chovanie je potom iba snahou o pozornosť. Neustála túžba po súhlase a pozitívnej odozve od okolia vedie k závislosti na ľuďoch, snahe sa im zapáčiť až podlízavosti. Túžba po spoločenskom uznaní je len vlastná pochybnosť o svojej hodnote a človek má neustále potrebu prijímať potešenie z vonkajšieho zdroja. V ľudskej spoločnosti tak vzniká potreba dominovať, riadiť a mať schopnosť priťahovať druhých. Prejavuje sa to ako úsilie o status, hodnosť či majetok. Ľudia spolu súťažia a závidia si.

Základným problémom tejto úrovne je vnútorné prežívanie nedostatku, ktoré vedie k chronickým pocitom nespokojnosti, neúplnosti a neustálemu hľadaniu. Objekty našej túžby sú často obklopené neodolateľným kúzlom príťažlivosti a väčšina ľudí si až neskoro uvedomí, že išlo o ilúziu. Pokiaľ teda nejde o základné fyzické potreby nutné k prežitiu, sú všetky ostatné "nedostatky" spôsobené iba naším vnímaním. Duchovná úloha spočíva v tom, aby sme našli zdroj vnútorného šťastia. V živote by nám teda nemalo ísť o to čo "máme", ale o to čo "robíme" až sa nakoniec dostaneme k podstate toho kto "sme". Pokiaľ sa naplní náš duchovný potenciál, potreby sa rozpustia práve z hľadiska nájdenia vnútorného pocitu šťastia.

Na úrovniach vedomia vyšších ako 200 sa ciele nedosahujú prianím a túžením, ale rozhodnutím, čo je záväzný akt našej vôle.

Hnev (úroveň 150)

Hnev môže viesť ku konštruktívnemu alebo ničivému jednaniu. Ako sa človek posúva smerom od apatie a smútku, prekonáva strach a začína túžiť, nastáva určitá forma hnevu ako frustrácie z túžby. Frustrácia je len dôsledkom toho, že človek svojmu objektu túžby pripisuje prehnanú dôležitosť. Ego a jeho narcistický prístup totiž očakáva, že svet bude človeka obšťastňovať a prispôsobovať sa jeho prianiam. Výsledkom môže byť aj chronický hnev, vytvára sa agresívna osobnosť, ktorá sa pokúša ovládať ľudí pomocou zastrašovania a panovačnosti. Pri hneve vníma človek všetko, čo neslúži egu, ako nepriateľa.

Oprávnený hnev neexistuje. Pokiaľ však chceme nájsť dôkazy pre svoje jednanie, vždy nejaké nájdeme. Vnímanie, si vždy nájde čo hľadá.

Pýcha (úroveň 175)

Po dosiahnutí tejto úrovne sa človek cíti lepšie a je to doslova balzam po všetkej tej bolesti, ktorá sprevádza nižšie stavy vedomia. Pýcha sa nachádza pomerne vysoko a preto ju aj spoločnosť prijíma vcelku dobre.

"Pýche predchádza pád" preto je veľmi zraniteľná a slabá, nakoľko ju je možné ľahko zraziť z piedestálu a uvrhnúť do hanby. Pýcha je tiež spojená s aroganciou a popieraním, ktoré brzdia rast. Sebadôvera pýchy spočíva na prehnaných, zveličených názoroch nepochádzajúcich z reality a preto musí ego vyhľadávať potvrdenie z okolia. Človek nachádzajúci sa v pýche obdivuje sám seba a ostatných so sebou porovnáva, vníma ich nižšie a s menšou hodnotou.

Pýcha je ostražitá pretože je zraniteľná a značne viditeľná. Prináša so sebou závisť, súťaživosť, žiarlivosť a z toho plynie nenávisť, zloba a pomstychtivosť. Kvôli svojej narcistickej povahe je krehká lebo mnohé vníma ako ohrozenie svojho postavenia. Býva precitlivela aj na drobné zneváženia, bojí sa porovnávania a rozvíja sa nepriateľskosť k svetu. Táto tendencia sa v spoločnosti prejavuje ako syndróm nenávisti k autoritám alebo k úspechu. Paradoxom býva, že človek, ktorý nemá rád slávnych ľudí, by si sám slávu prial a doslova horí žiarlivým nepriateľstvom, pokiaľ spoločenského statusu a pozornosti dosiahne iný človek. Potom sa stáva zdrojom kritiky, sarkazmu, výsmechu či takzvané satiry. Na tomto princípe stojí celý priemysel bulváru.

Všetkému čo je nafúknuté hrozí spľasknutie a následne hanba. Preto sa ego bojí pokory a vysvetľuje si ju zle ako poníženie, zatiaľ čo skutočná pokora je práve v boji proti poníženiu najlepšou ochranou. Sebaúcta pozostáva z naplňovania princípov integrity, v ktorých je čistota zámeru najviac dôležitá.

Liek na pýchu spočíva v tom, že si zvolíme pokoru a integritu namiesto toho aby sme trvali na svojej dôležitosti a "pravde". Prestávame druhých obviňovať, s nimi sa porovnávať a ani nevyhľadávame ich obdiv. Pýchu môžeme nahradiť vďačnosťou, ktorá prináša úžitok sama o sebe.

Duchovne múdri ľudia odmietajú pokušenie ega na lichôtky, tituly, úspech či bohatstvo a ďalšie ilúzie. Existuje však aj duchovná pýcha a to je pýcha na to, aký sme pokorný.

Kľúčom k bezbolestnému rastu je pokora a teda odhodenie pýchy. Stačí prijať mylnosť ako normálnu ľudskú vlastnosť, ktorú majú všetci. Jednoduché prepáč dokáže uhasiť veľa "požiarov". Pokiaľ chceme životom prechádzať víťazne, musíme sa vzdať posadnutosti sledovania "kto má pravdu" a "kto za čo môže". Láskavosť je ďaleko mocnejšia než bojovnosť. Je lepšie uspieť ako vyhrať.

Výpisky sú z knihy Vzestup po úrovních vedomí od Davida R. Hawkinsa