Vzostup v poli vedomia 200-500

Prechod cez úroveň vedomia 200 je najdôležitejším krokom vo vývoji ľudského vedomia. Na úrovni 200 a vyššie sme viac v súlade s pravdou a sme teda schopný ju lepšie odčleniť od nepravdy. Náš intelekt sa výrazne zlepšuje a rozvíja sa tiež schopnosť rozpoznania, keď sa niekto pokúša "hrať nám na city" a ovplyvňovať tak naše jednanie.

Odvaha (úroveň 200)

Ľudia na tejto úrovni vracajú do sveta toľko energie, koľko si z nej berú. Na nižších úrovniach jednotlivci odčerpávajú energiu od iných bez toho, že by ju vracali.

Odvaha má motiváciu, silu a moc prekonávať odpor, čeliť výzvam a z rozhodnosťou sa prepracovávať vpred, čo následne posilňuje schopnosť človeka robiť rozhodnutia. Rozhodujúcim krokom je prijatie zodpovednosti za vlastné voľby a jednanie. Odvaha teda znamená ovládnuť strach, prináša vnútornú istotu a vedomie vlastnej sily. Objavuje sa vnútorný zmysel pre česť a človek dodržiava pravidlo "buď verný sám sebe". Klesá úzkosť, strach, neistota a vina rovnako ako aj frustrácia, zlosť a hnev. Negatívne emócie sú nevítanými hosťami a človek ich prežíva nepríjemne u seba aj u druhých. Hádky, konflikty a nesúlad už človeka nepriťahujú.

Neutralita (úroveň 250)

Energia neutrality je veľmi pozitívna a pohodová. Ľudia v tejto hladine nemajú záujem o konflikt, súťaž, ani obviňovanie. Ak je človek neutrálny, nezáleží mu toľko na výsledkoch: "Ak nedostanem túto prácu, nájdem si inú".

Je to energia prívetivá a nemá sklon privádzať ďalších ľudí na rovnakú vieru. Neriadi sa pozlátkom dôležitosti, ale ani samú seba neznižuje do falošnej pokory. Človek sa síce o veci zaujíma, ale zároveň sa emocionálne neangažuje. Je to energia sebestačná a spokojná s tým, ako veci sú. Dôležité však je rozlišovať medzi nepripútanosťou a odstupom od života. Nepripútanosť znamená nezávisieť na forme, teda ani priťahovanie, ani odporovanie. Tak ako v bojových umeniach, aj tu sa strnulý postoj stáva slabým miestom, pretože čo nie je schopné sa ohnúť, je náchylné na prasknutie.

Je to úroveň akejsi zotavovne, kde nie je ľútosť a na minulosť sa pozerá ako na zdroj informácií. Človek je vďačný, že unikol vnútornému väzeniu plnému zrkadiel, tým že sa podvolil a všetko pustil. Prežíva slobodu od nutkania "niečo mať" alebo "niečo musieť". Mnoho ľudí sa rozhodnú na tejto úrovni akéhosi oddychu zotrvať celý život.

Ochota (úroveň 310)

Na úrovni ochoty sa z ľudí stávajú vynikajúci študenti a predstavujú tak pre spoločnosť značnú energiu. Duchovné uspokojenie je netušeným zdrojom potešenia, ktoré vďaka prílivu energie prináša ešte väčší pocit pohody. Človek sa cíti živí a váži si života. Cíti sa priťahovaný k pozitívnym účastiam na konštruktívnych aktivitách. Jeho motivácia pramení z inšpirácie a nie z túžby po získavaní. Človek má k dispozícií viac energie, ktorú by inak vyčerpal na odpor a sťažovanie sa. Ochota, dodáva energiu aj pre naplňovanie potrieb ostatných, čo sa prejavuje v dobročinnosti a humanitárnych skutkoch. Iným pomáhame rásť a dosahovať ciele ochotne, nestaráme sa iba o svoje blaho. Treba dodať, že skutočná štedrosť neočakáva odmenu a ochota je teda niečo iné než snaha "konať dobro".

Je to však iba naša ilúzia, keď sa domnievame, že proces poháňame svojou osobnosťou. Ochota sa domnieva, že príčinou úspechu je osobné "ja", no túto predstavu musíme prekročiť. Všetko sa deje iba preto, že sa potencialita prejavuje ako skutočnosť, pokiaľ k tomu nastanú vhodné podmienky.

Prijatie (úroveň 350)

Začíname si uvedomovať, že sme sami tvorcami svojho vlastného prežívania života a práve toto významné prevzatie zodpovednosti je pre túto úroveň vedomia charakteristické. Zisťujeme, že zdroj šťastia leží v našom vnútri. Uvedomenie, že nič "zvonku" nemá moc nás urobiť šťastnými, a láska nie je niečo, čo by nám niekto dával či bral, ale niečo čo povstáva v nás samých je typické pre túto úroveň.

Panuje tu vedomie, že rovnosť nevylučuje rozmanitosť a dualistické myslenie postupne ustupuje. Ak sa aj človek na tejto úrovni stretáva s chybou, berie ju tak, že s ňou súcití, odpúšťa a napráva ju. Nehľadá rozumové dôvody pre tresty či odsudzovanie. Na tejto úrovni necítime potrebu zaujímať stanoviská a tým, že sa vzdávame túžby meniť alebo riadiť druhých, dávame zároveň slobodu sami sebe. Nikto nemôže ovládať nás, a to ani svojimi názormi či hodnotami, nepotrebujeme sa nikomu páčiť. Svedomie (superego) nás prestáva ohrozovať a osobné názory sú zosadené z trónu. Práve vďaka prijatiu, nemusíme nič predstierať a môžeme žiť realistický život. Čo sme niekedy démonizovali, nám v tejto rovine príde ako "nepríjemné počasie". Nie je nutné nenávidieť blesk, stačí sa vyhýbať miestam, kde by mohol pravdepodobne udrieť.

Prestávame sa hrať na sudcov a odpútavame sa tak od nekonečných debát o morálke, etike, politike, náboženstvách či iných sociálnych problémoch. Neodsudzovanie, nie je to isté ako prehliadanie či dokonca schvaľovanie, ale tiež je nutné si uvedomiť, že odsudzovať určité javy nie je našou morálnou povinnosťou. Mier je umožnený našim prijatím, nie odmietaním a vylučovaním. Na základe tohto vnímania získavame bezpečie, ktoré je potrebné pre rozvoj racionality a intelektu a následnému stúpaniu po úrovniach vedomia.

Rozum (úroveň 400)

Hlavnými nástrojmi je pochopenie informácií a logika a cenné sú tiež znalosti či vzdelanie. Aj napriek tomu, že rozum je vysoko efektívny v technických oblastiach, kde prevláda hlavne metodológia logiky, sám o sebe je paradoxne prekážkou pre dosahovanie vyšších úrovní vedomia. Človek má vďaka nemu dojem, že jeho myseľ je on sám a prekročenie tejto úrovne v spoločnosti preto vidieť len málokedy - cca 4% ( údaj z roku vydania 2006).

Nižšia myseľ je vyvinutá menej a typická je pre deti, nezrelé či nedostatočne vzdelané osobnosti. Premýšľanie je podriadené emóciám a osobným potrebám či chceniu. Vyššia myseľ je disciplinovaná a zodpovedná, drží sa pravidiel pravdivosti a súčasne aj etiky. Na intelekt má vplyv aj superego, teda svedomie, a preto závisí zdravé fungovanie rozumu a logiky na morálke a etike, ktorá berie do úvahy nielen obsah, ale aj súvislosti. Nižšia myseľ naproti tomu súvislosti ignoruje, lebo by sa obmedzili možnosti prekrucovania. Prekrucovanie rozumu slúži egoistickým cieľom a je hlavným zdrojom sociálnych konfliktov, morálneho úpadku a ľudského utrpenia.

Prechod k vyšším stavom vedomia je možný iba cez posun od zhromažďovania informácií k subjektívnemu prežitiu. Získavanie informácií nikdy nepovedie k premene, ale iba sama prežitá skúsenosť. Úrovne nad 500 sú nelineárne a mimo objektívne overiteľnú oblasť vedeckých definícií. Človek musí prejsť od "vedenia o niečom" k "staniu sa tou vecou" a toho sa dá dosiahnuť iba duchovnou praxou, disciplínou a oddanosťou. Pomôže, keď sa vzdáme túžby tento proces riadiť či urýchľovať.

Veľkou prekážkou pre duchovný vývoj a stotožňovanie samého seba s mysľou spočíva v tom, že človek spracováva dáta, symboly a slová pomocou náhodných tokov myšlienok (tzv. mentalizácia). O týchto "myšlienkach" sa predpokladá, že sú skutočným myslením. Pokiaľ sa ale snažíme meditovať, tento večný šum nás začne obťažovať a vzbudzovať úzkosť. Ak sa snažíme myseľ ukľudniť silou vôle, nie je to moc účinné, nakoľko výsledky sú iba obmedzené a vydržia chvíľu. Meditácia je dobrým nástrojom, ale pokiaľ sa ticho mysli nestane našou súčasťou v bežnom živote, je to len určitá krátka chvíľa v našich životoch, kedy je myseľ ticho.

Mentalizácia pramení z ega a jeho hlavná funkcia je všetko komentovať. Tok myšlienok je často nekonečný prúd zbytočných názorov, racionalizácií, vyhodnocovania.... Ego je okúzlené svojím životným príbehom, v ktorom hrá hlavnú rolu. Preto musí byť konfrontované s vlastnou márnosťou a musí prijať skutočnosť, že pokiaľ nerieši problémy, jeho mentalizácie sú nadbytočné a nemajú žiadnu hodnotu. Ego si vždy pripadá dôležité a myslí si, že má právo klábosením zasahovať do ticha a kľudu. Predstavuje si, že má okolo seba poslucháčov, usporiadava monológy plné sebaobdivu a nedisciplinovane komentuje úplne všetko.

Meditácia je jedným z nástrojov ako utíšiť myseľ ale omnoho potrebnejšie je sprítomňovanie sa v bežnom živote a cvičenie vlastnej mysle spôsobom, že jej dovolíme hovoriť iba vtedy, keď dostane nejakú úlohu.