Vzostup v poli vedomia                      0-100

Nekonečné pole vedomia je všadeprítomné, všemocné a zahŕňa všetku existenciu. Preto sa nemôže nič stať mimo neho. V tomto nekonečnom poli existujú rôzne úrovne energetických polí. Postupne sa stále viac prejavujú vo formách (linearite), a s tým aj klesá jeho relatívna moc,dolu až k jednotlivcovi. Každý jedinec predstavuje malú časticu a podľa svojho "náboja" je automaticky vtlačený do určitej oblasti pola. Náboj karmického duchovného jedinca je určovaný na základe jeho zámerov a rozhodnutí.

Pokiaľ pochopíme jednotlivé úrovne vedomia a začneme s nimi v našom živote vedome pracovať, môžeme tak uvoľniť bloky vlastnej energie, ktorá bude stúpať k vyšším hodnotám a my tak môžeme zažívať stavy vyššieho vedomia. Meditácia je fajn nástroj, ale pokiaľ je to odčlenená časť v našom živote, pre duchovný vývoj nemá veľký význam. Duchovnosť treba začleniť do života.

Duchovne hľadajúci sa často pýtajú ako a kde začať. Najprv je nutná určitá doba "nasávania" informácií, kedy čítame knihy, navštevujeme určité skupiny či prednášky/semináre... Potom sa môžeme začať sústreďovať na vnútornú cestu sebapoznávania a skúmania. Ak chceme, aby táto cesta bola úspešná, mala by zahŕňať celý náš život. Na tejto našej vnútornej ceste nahrádzame odsudzovanie odpúšťaním, čo nám zabezpečí, že môžeme bezpečne pokračovať hlbšie bez toho, aby sme si tým spôsobovali nepatričnú emocionálnu bolesť. Ľahšie sa odpúšťa keď človek chápe súvislosti a preto prinášame krátky rozbor jednotlivých úrovní vedomia z knihy Vzestup po úrovních vedomí od Davida R. Hawkinsa:

Zúfalstvo a hanba (úrovne 20 a nižšie)

Človek u ktorého dominuje hanba, je plachý, uzavretý, introvertný a podceňuje sám seba. Často sa snaží svoje prežívanie kompenzovať perfekcionizmom a prísnosťou, človek sa stáva vznetlivým a je často netolerantný tzv. moralizujúci extrémisti. Hanba je prejavom akejsi nenávisti k sebe samému a často sú ľudia náchylný k alkoholizmu.

Zúfalstvo je pekelne neznesiteľný stav. Nebezpečenstvo tejto úrovne tkvie v sebe vražedných sklonoch a človek ju často pácha skôr pasívne (neprijíma potravu, nestará sa o seba).

Ťažká duchovná depresia môže byť tiež známkou posledného prejavu ega, ktoré bojuje o prežitie. Takzvaná Temná noc duše je často príznakom významného duchovného pokroku, lebo to nie je duša, ktorá sa nachádza v tme, ale ego. Často nastáva tento stav ako dôsledok pádu z vysokého stavu (radosť/extáza).

Vina a nenávisť (úroveň 30)

Vina je v spoločnosti bežne používaná k manipulácií a trestaniu, zvlášť vo forme obviňovania. Človek často prepadá seba odsudzovaniu, cíti sa nehodný, ako ten čo si nič nezaslúži, ten koho nikto nemôže milovať. Jedným zo spôsobov ako ego spracováva vinu, je premietanie na okolie s cieľom nenávidieť iných.

Vina prichádza často ako následok spomienky na minulé činy, ktoré človek ľutuje. Ak však uvidíme minulé udalosti v iných, vyšších súvislostiach, môžeme túto ilúziu prekonať. Chyby sú prirodzené a my sa im nemôžeme vyhnúť - vyplývajú totiž z učenia a rozvoja osobnosti. Vina sa tak môže stať výchovnou emóciou, ktorá vyvstáva ako varovanie, aby sme neopakovali rovnakú chybu znova. Minulosť nemôžeme prepísať, ale môže sa stať zdrojom konštruktívneho poučenia. Ľútosť nad minulými rozhodnutiami sa dá zmierniť či vymazať, keď si uvedomíme, že "vtedy sa to zdalo ako dobrý nápad". Môžeme si tiež uvedomiť, že ľudstvo a jednotlivci sú veľmi obmedzení, neznalí pravdy a naozaj často nevedia čo robia a prečo to robia. Pamäť a spomienky nie sú realitou, iba predstavujú to, čo človek v danú chvíľu vnímal. Chyba je vlastne omyl, ktorý vychádza z nevedomosti, nesprávneho vnímania či zlého úsudku.

Vina moja - vina druhých a (od)pustenie:

Pocit viny je v poriadku, ak je ale vina nadmerná a výčitky prehnané, jedná sa o skrytú formu sebectva, kedy sa ego nafukuje a ide mu o to, aby sa stalo hlavným hrdinom tragédie. Treba pochopiť, že odpúšťanie prináša najväčší prospech tomu kto odpúšťa a nie tomu, komu je odpúšťané. Keď človek dobrovoľne odpustí nenávidenému páchateľovi, nie je z karmickej väzby vyviazaná táto osoba, ale on sám. Výsledkom procesu transformácie je nielen premena pohľadu na druhých ľudí ( od nenávistného postoja k dobrotivému), ale tiež zmena nazerania na seba. Práve preto, že je vina vnímaná ako bolestivá, človek sa jej vyhýba pomocou popretia alebo premietaním na druhých. Obviňovaním iných, uľavuje sebe. Naviac si často ospravedlňuje nenávisť, ktorú by inak musel otočiť proti sebe. Preto je celá spoločnosť vždy pripravená hľadať vinníkov.

Vina je vtedy prekročená, keď je uvidená v novom kontexte. Ak je uvedená do rovnováhy so zodpovednosťou a vedomou vnútornou morálkou, stáva sa mechanizmom, ktorý nás chráni a vedie k učeniu. Vina a strach postupne zrejú do múdrosti a obozretnosti, výsledkom čoho je úcta k morálke. Primeraný pocit viny je dôkazom toho, že človek má svedomie a teda je napraviteľný. Ak však pocit viny chýba úplne, ide o vážnu patologickú poruchu, ktorá vedie k rôznym formám zločinnosti.

Apatia (úroveň 50)

Úroveň apatie sa vyznačuje ľahostajnosťou a zanedbávaním vecí. Človek vníma svet a budúcnosť bezútešne a preto je veľmi pasívny. Odsudzuje samého seba a výsledkom je strata sebaúcty. V týchto stavoch sa človek uchyľuje k výhovorkám, časté sú tiež hypochondrické stavy a človek vyhľadáva vzťahy závislé. Vnútornú prázdnotu sa snaží často naplniť drogami a preto sa jeho závislosť stáva nielen fyzickou ale doslova životným štýlom.

Skoro u každého človeka sa opakujú obdobia apatie ako dočasného stavu. Duchovne orientovaní ľudia hľadajú príčinu vo svojom vnútri a dochádzajú k pozitívnemu vyriešeniu. Často sa apatia dostavuje v tých oblastiach života, ktoré sme zanedbávali, vzdorovali sme im alebo za ktoré sme dlho odmietali prevziať zodpovednosť.

Hanba, apatia aj vina sú formami útoku voči sebe samému no často sú premietnuté smerom von. Dochádza tak k odmietaniu zodpovednosti a keď sa seba nenávisť prestane zameriavať na seba, premietne sa vo vonkajšom svete ako urážanie, zloba, zlomyseľnosť, ohováranie a niekedy aj agresia.

Smútok (úroveň 75)

Väčšina ľudí zažíva smútok na obmedzení čas, avšak kto na tejto úrovni zostáva, žije v neustálej ľútosti a depresii. Je to úroveň trúchlenia, zármutku a výčitiek, ktoré sa často vzťahujú na minulosť. Ak človek v mladom veku niekoho blízkeho stratil, spôsobuje to náchylnosť k pasívnemu prijímaniu žiaľu, akoby bol smútok cenou za život. Čím viac človek lipne na predmetoch, okolnostiach či osobách, tým väčší je potenciál pre smútok. Strach zo samotnej straty potom prispieva k závislosti.

Duchovne vyvinutý človek, ktorý chce len málo, je voči smútku relatívne imúnny, pretože zažil zdroj šťastia vnútri seba a teda nie je závislý na vonkajších okolnostiach. Keď vnímame zdroje šťastia mimo seba, vedie to k závislosti a snahe ovládať okolie. Tak vniká materializmus.

Lipnutie na čomkoľvek nakoniec vedie k prežívaniu strachu zo straty alebo smútku pri samotnej "strate". Zdrojom našej bolesti nie sú názory a hodnoty samotné, ale lipnutie na nich a naše vlastné preháňanie. Je potrebné sa vzdať týchto predstáv. Človek to môže chápať ako určitú obeť, no v skutočnosti, je to vyslobodenie. Niekedy smútime lebo z hypotetického "keby" robíme skutočnosť. Keby však vtedy, človek skutočne mohol, tak by to aj býval urobil...