Tak vravel Zarathustra!

Prepis niektorých častí tohto významného diela. Prvý odstavec je celý, podľa originálu, no ďalšie časti knihy sú len výpisky. 

Ja som sa k tejto knihe dostala cez YT kanál: Na potítku kde rozoberá Nietzscheho diela Dávida Jirsa. 

Zarathustrov predhovor

O nadčloveku a poslednom človeku

Keď mal Zarathustra tridsať rokov, opustil svoju domovinu i jazero svojej domoviny a odišiel do hôr. Tu sa kochal svojím duchom a svojou samotou a ani po desiatich rokoch sa ich nenabažil. Napokon sa však premenilo jeho srdce - a jedného rána vstal s rannou zorou, predstúpil pred slnko a takto sa mu prihovoril:

"Ty veľká hviezda! Aké by bolo tvoje šťastie, keby si nemala komu svietiť? Desať rokov si prichádzala sem hore k mojej jaskyni: bola by si sa presýtila svojho svetla aj tejto cesty, keby nebolo mňa, môjho orla a môjho hada. Ale my sme ťa každé ráno čakali, brali ti tvoj nadbytok a žehnali sme ti zaň. Pozri! Omrzela ma moja múdrosť ako včela med, keď ho nazbiera priveľa: potrebujem vystreté ruky. Rád by som darúval a rozdával, nech sa opäť raz potešia mudrci medzi ľuďmi svojou pochabosťou a bedári svojím bohatstvom. Preto musím zostúpiť do hlbín: ako to ty robíš večer, keď zachádzaš za more a ešte aj do podsvetia prinášaš svetlo, ty hviezda prebohatá! Musím ako ty zaniknúť: tak tomu hovoria ľudia, ku ktorým chcem ta dolu. Tak ma teda požehnaj, ty pokojné oko, ktoré vieš vidieť aj veľmi veľké šťastie bez závisti. Požehnaj pohár, ktorý chce pretiecť, aby sa z neho zlatisto rinula voda a na všetky strany roznášala odlesk tvojej slasti!

Pozri! Ten pohár sa teraz chce vyprázdniť a Zarathustra sa zasa chce stať človekom."

• Tak sa začal Zarathustrov zánik.

Osamotený Zarathustra zostupoval z hôr a stretol svätého starca, s ktorým takýto rozhovor viedol:

"Nie mi je neznámy tento pútnik: pred mnohými rokmi šiel tadeto. Volal sa Zarathustra, ale sa zmenil. Vtedy si do hôr niesol svoj popol: dnes chceš do údolia zniesť svoj oheň? Nebojíš sa trestu za podpaľačstvo? Zmenil sa Zarathustra, dieťaťom sa stal. Prebral sa zo spánku Zarathustra: čo teraz chceš medzi spiacimi?"

Zarathustra odpovedal: "Mám rád ľudí."

"Nedávaj im nič, ozval sa svätec. Odober im radšej niečo a nes to s nimi - to bude pre nich najlepšie: len či to bude dobre aj pre teba! A ak im chceš niečo dať, nech to nie je viac než almužna, a aj o tú nech žobrú!"

"Nie, odvetil Zarathustra, almužnu nedávam. Na to nie som dosť chudobný." Svätec sa Zarathustrovi smial a povedal: "Potom daj pozor, aby tvoje poklady prijali. Nedôverujú pustovníkom a neveria, že prichádzame obdarúvať. Nechoď k ľuďom, ostaň v lese. Prečo nechceš byť ako ja - medveď medzi medveďmi, vták medzi vtákmi?"

"A čo robí svätec v lese?" spýtal sa Zarathustra.

Svätec odpovedal, že skladá piesne a spieva si ich, a kým to robí, smeje sa, plače a mrnká si: takto že velebí boha. Na to Zarathustra riekol: "Čo by som vám ja už mohol dať! Len ma rýchlo pustite, aby som vám nič nevzal!" - A tak sa ten starec a muž rozlúčili a smiali sa, ako sa smejú dvaja chlapci. No keď Zarathustra zostal sám, takto prehovoril k svojmu srdcu:

"Je toto možné? Tento staručký svätec vo svojom lese ešte nezačul, že boh je mŕtvy!"

Zarathustra sa dostal do mesta na námestie kde malo byť predstavenie povrazolezca a prehováral k ľuďom. Nik z nich však nepočul jeho hlas a nakoniec riekol:

"Treba im azda uši rozbiť, aby si navykli počúvať očami? Nechápu ma: " Nie som ústa pre tieto uši."

Ľud žiadal zábavu a aby už povrazolezec na povraz vstúpil. Ten však spadol a jeho dolámané telo dopadlo hneď vedľa Zarathustru. Povrazolezec viedol so Zarathustrom takýto rozhovor:

"Čo tu robíš? Spýtal sa povrazolezec. Už dávno som vedel, že mi raz čert nastaví nohu. Teraz ma odvlečie do pekla: chceš mu v tom brániť?"

"Na svoju česť ti ručím, priateľko, odvetil Zarathustra, že nejestvuje nič z toho, o čom hovoríš: niet čerta ani pekla. Tvoja duša bude mŕtva skôr ako tvoje telo: neboj sa ty už ničoho!"

Chlap sa nedôverčivo zahľadel: "Ak hovoríš pravdu, povedal napokon, nič nestrácam, keď strácam život. Nie som oveľa viac ako zviera, ktoré bitkou a kúskami žrádla naučili tancovať."

"To zas nie, povedal Zarathustra, ty si si z nebezpečenstva spravil povolanie a to nemožno odsudzovať. Stal si sa obeťou svojho povolania a za to ťa pochovám vlastnými rukami."

Medzitým nastal večer a trhovisko sa ponorilo do tmy: ľud sa rozišiel, lebo aj zvedavosť a hrôza sa unaví. Tu Zarathustra znovu prehovoril k svojmu srdcu:

Veru krásny úlovok mal dnes Zarathustra. Nechytil človeka, ale mŕtvolu. Hrozný je ľudský život a ešte stále bez zmyslu. Chcem naučiť ľudí zmysel ich bytia: je to nadčlovek, blesk z temného mraku človeka. Ale ešte som im vzdialený a môj zmysel nehovorí k ich zmyslom. Ešte som pre ľudí stredom medzi bláznom a mŕtvolou. Tmavá je noc, tmavé sú Zarathustrove cesty. Poď, môj studený a stuhnutý spoločník! Zanesiem ťa tam, kde ťa vlastnými rukami pochovám.

Dlho spal Zarathustra, nakoniec sa však rozovrelo jeho oko, rýchlo sa zdvihol a zajasal: lebo uvidel novú pravdu. A takto potom prehovoril k svojmu srdcu:

Svitlo mi: nie k ľudu má hovoriť Zarathustra, ale k druhom! Zarathustra sa nemá stať pastierom a psom stáda!

Mnohých treba odvábiť od stáda - nato som prišiel. Ľud i stádo majú na mňa zazerať: Pastieri nech majú Zarathustru za zlodeja.

Vravím pastieri, no oni si hovoria dobrí a spravodliví. Vravím pastieri: no oni si hovoria ľudia pravej viery.

Pozrime sa na tých dobrých a spravodlivých! Koho najväčšmi nenávidia? Toho, čo siaha na ich tabule hodnôt, bije do nich, rozbíja a rozbíja: - to však je ten, čo tvorí.

Kto tvorí, hľadá druhov, a nie mŕtvoly alebo stáda či veriacich. Kto tvorí, hľadá tvorivých spoločníkov, ktorí nové hodnoty píšu na nové tabule.

Medzi zorou a zorou mi svitla nová pravda. Nebudem pastierom ani hrobárom. K ľudu sa už ani neozvem: naostatok som sa rozprával s mŕtvym.

Orol krúžil vzduchom a na ňom visel had, no nie ako korisť, ale ako priateľ: držal sa obtočený okolo jeho krku. "Sú to moje zvieratá!" Povedal Zarathustra a od srdca sa potešil. Najhrdšie zviera pod slnkom a najbystrejšie zviera pod slnkom - vybrali sa na výzvedy.

"Prosím svoju hrdosť, aby vždy kráčala spolu s mojou múdrosťou!"

Zarathustrove reči

O troch premenách

Predstavujem vám ducha v troch podobách: ako sa duch stáva ťavou, ťava levom a napokon lev dieťaťom. Najťažšie berie na seba nosný duch: podobný ťave, čo sa s nákladom náhli na púšť, aj on sa náhli na svoju púšť. Ale na najosamelejšej púšti nastáva druhá premena: duch sa tu stáva levom, slobodu si chce ukoristiť a byť pánom vo svojej vlastnej púšti. Svojho posledného pána si tu hľadá: chce sa pohnevať s ním aj so svojím posledným bohom, chce o víťazstvo zápasiť s veľkým drakom. 

Kto je tým veľkým drakom, ktorého duch už nechce nazývať pánom a bohom? "Musíš" sa volá veľký drak. Leví duch však hovorí "chcem".

"Musíš" mu leží v ceste, zlatom sa ligotajúce šupinaté zviera, a na každej šupine sa skvie "musíš". Tisícročné hodnoty sa blyštia na tých šupinách, a takto rečie najmocnejší z drakov: "Všetka hodnota vecí - blyští sa na mne. Všetka hodnota už bola stvorená a všetka stvorená hodnota - som ja. Veru už nemá byť nijaké "chcem!" Tak vraví drak.

Tvoriť nové hodnoty - to ešte ani lev nevie: ale vytvoriť si slobodu na tvorbu nového - to levia sila dokáže. K slobode dospieť a posvätnému Nie i k povinnosti: na to, bratia moji, treba leva.

Ale povedzte, čo dokáže dieťa, čo ani lev nedokázal? Dieťa je nevinnosť a zabudnutie, nový začiatok, hra, je samo sa krútiace koleso, je prvý pohyb, je posvätné Áno.

Áno, bratia moji, na hru tvorby je potrebné posvätné Áno. Tri premeny ducha som vám predstavil: ako saa duch stal ťavou, ťava levom a napokon lev dieťaťom.

O vyznávačoch zásvetia

Človekom bol, len úbohou čiastkou človeka a jeho Ja: z môjho vlastného popola a žiaru povstalo toto strašidlo, pravdaže! Neprišlo mi z tamtoho sveta! Čo sa stalo, bratia moji? Premohol som seba, trpiaceho, svoj vlastný popol som vynášal hore, postupoval som za jasnejším svetlom. A hľa! Tu sa mi to strašidlo stratilo!

Bolo by mi teraz utrpením, trýzňou by mi bolo, uzdravenému, veriť na také strašidlá: Už by mi to teraz bolo utrpením a ponížením. Nuž obraciam sa na tých, čo vyznávajú zásvetie. Utrpenie to bolo a bezmocnosť - to stvorilo všetky zásvetia: a to krátke šialenstvo šťastia, ktoré okúsi len ten, kto trpí najviac.

Učí sa čoraz poctivejšie hovoriť, - to Ja: a čím viac sa učí, tým viac slov a uznania nachádza pre telo a zem. Novej hrdosti ma naučilo moje Ja a tú ja učím ľudí: aby už nestrkali hlavu do piesku nebeských záležitostí, ale aby ju slobodne niesli, tú svoju pozemskú hlavu, v ktorej spočíva zmysel zeme!

Boli to chorí a zomierajúci, čo pohŕdali telom aj zemou a vymysleli nebesá. Mnoho chorých bolo vždy medzi básnikmi a posadnutými bohom: divo nenávidia mysliteľov a aj najmladšiu cnosť, ktorej meno je: poctivosť. Poznám tých bohorovných: chcú, aby sa v nich verilo a aby pochybovať bolo hriechom. Veľmi dobre tiež viem, v čo najväčšmi veria sami. Aj oni najväčšmi veria v telo, ich vlastné telo je im nadovšetko. Ale pre nich je chorľavé: radi by vyskočili z kože. Preto počúvajú kazateľov smrti a sami kážu o zásvetí.

Tak vravel Zarathustra.

O tých, čo pohŕdajú telom

Za tvojimi myšlienkami a citmi, brat môj, stojí mohutná vládkyňa, neznáma múdra bytosť - nazýva sa prapodstata. V tvojom tele prebýva, je tvojím telom. V tvojom tele je viac rozumu ako v tvojej najlepšej múdrosti.

Prapodstata vraví k Ja: "Tu cíť bolesť!" A ono tu trpí a premýšľa, ako by už netrpelo - a preto má premýšľať.

Prapodstata vraví k Ja: "Tu cíť rozkoš!" Tu sa ono teší a premýšľa, ako by sa ešte často tešilo - a práve preto má premýšľať.

Z opovrhovania pochádza uctievanie. Tvorivá prapodstata si vytvorila uctievanie a opovrhovanie, stvorila si slasť aj strasť. Vaša prapodstata sama chce zomrieť a odvracia sa od života. Zaniknúť chce vaša prapodstata, a preto ste sa stali opovrhovateľmi telom!

A preto sa teraz hneváte na život aj na zem. Nevedomá závisť je v mrzutom pohľade vášho opovrhovania. Nejdem ja vašou cestou, opovrhovatelia telom! Vy mi nie ste mostami k nadčloveku!

Tak vravel Zarathustra.

O slastiach a strastiach

Nakoniec sa všetky tvoje vášne stali cnosťami a všetci tvoji čerti anjelmi. Každá cnosť žiarli na inú cnosť a žiarlivosť je hrozná vec. Aj cnosti môžu od žiarlivosti zahynúť. Koho obklopuje plameň žiarlivosti, ten ako škorpión nakoniec sám proti sebe namieri otrávené žihadlo. Ach, brat môj, ešte si nikdy nepozoroval, ako cnosť samu seba očierňuje a prebodáva? Človek je niečo, čo musí byť prekonané: preto miluj svoje cnosti: lebo na ne zahynieš.

O bledom zločincovi

"Nepriateľ", máte vravieť, nie však "zlosyn", "chorý" máte vravieť, nie však "ničomník", "blázon" máte vravieť, nie však "hriešnik".

A ty, červený sudca, keby si ty nahlas povedal, čo všetko si už spáchal v myšlienkach, každý by kričal: "Preč s týmto bahnom a s týmto jedovatým červom!"

Ale iná vec je myšlienka, iná vec je skutok, a iná vec je obraz skutku. Nespája ich koleso dôvodov.

Mnoho vecí na vašich dobrých ľuďoch sa mi hnusí, no naozaj nie ich zlo. Prial by som si veru, aby sa ich šialenstvo nazývalo pravdou, vernosťou alebo spravodlivosťou: oni však majú svoju cnosť, a to aby dlho, hoci aj biedne, žili. Som zábradlím nad bystrinou: nech sa ma chytí, kto môže! Vašou barlou však nie som.

O čítaní a písaní

To, že každý sa môže naučiť čítať, pokazí nakoniec nielen písanie, ale aj myslenie. Kedysi bol duch bohom, potom sa stal človekom a teraz sa stáva dokonca chamraďou.

Hľadíte do výšav, keď túžite po povznesení. No ja hľadím do hĺbky, lebo som povznesený. Vždy je kus bláznovstva v láske. Ale aj vždy kus rozumu v bláznovstve.

O strome na hore

Zarathustrov zrak postrehol, že istý mladík sa mu vyhýba. A keď raz večer kráčal sám horami okolo mesta, ktoré sa volalo "pestrá krava", tu, hľa, našiel toho mladíka, ako sedí opretý o strom a smutne hľadí do údolia. Zarathustra sa oprel o kmeň, pri ktorom mladík sedel, a takto prehovoril:

Keby som týmto stromom chcel zatriasť svojimi rukami, nedokázal by som to. No vietor, aj keď ho nevidíme, ním lomcuje a ohýba ho, ako chce. Neviditeľné ruky nás najväčšmi ohýbajú a trápia.

"Áno, do zla! Skríkol mladík. Ako je možné, že si odhalil moju dušu?"

Zarathustra sa usmial a povedal: "Mnohé duše nebudú nikdy odhalené, ak ich predtým neobjavia."

"Áno, do zla! Skríkol mladík ešte raz. Povedal si pravdu, Zarathustra. Odkedy mierim do výšok, sám si už neverím, ani mi už nikto nedôveruje, - prečo sa to len deje? Veľmi rýchlo sa mením: môj dnešok popiera môj včerajšok. Často preskakujem schody, keď stúpam hore, - to mi žiaden schod neodpustí. Keď som hore, vždy vidím, že som sám. Nikto so mnou nehovorí, chvejem sa chladom samoty. Čo len tam hore chcem? Moje pohŕdanie a moja túžba rastú súčasne: čím vyššie stúpam, tým väčšmi pohŕdam tým, čo vystupuje. Čo len tam hore chcem? Ako sa hanbím za svoje stúpanie a potkýnanie! Ako sa smejem svojmu prudkému dychčaniu! Ako nenávidím toho, čo lieta! Aký som unavený v tej výške!"

Tu sa mladík odmlčal. Zarathustra hľadel na strom, pri ktorom stáli, a povedal:

Tento strom tu stojí osamelo na horách: vyrástol vysoko nad ľudí i zver. A keby chcel hovoriť, nemal by nikoho, kto by mu rozumel: tak vysoko vyrástol. Teraz čaká a čaká - na čo len čaká? Usadil sa príliš blízko mračien: čaká na prvý blesk?

Keď Zarathustra toto vyriekol, zvolal mladík s prudkými pohybmi: "Áno, Zarathustra, hovoríš pravdu. Túžil som po svojom zániku, keď som chcel do výšky, a ty si blesk, na ktorý som čakal! Pozri, čo zo mňa ešte zostalo, odkedy si sa nám zjavil? Závisť voči tebe je to, čo ma zničilo!" To povedal mladík a usedavo sa rozplakal. Zarathustra ho však objal a odvádzal so sebou. A keď už chvíľu šli, začal Zarathustra takto hovoriť:

Trhá mi to srdce. Lepšie ako tvoje slová mi vraví tvoje oko, a akom si nebezpečenstve. Ešte nie si slobodný, ešte len hľadáš slobodu. Tvoje hľadanie ťa robí príliš nevyspaným a príliš bdelým. Chce sa ti do voľnej výšky, tvoja duša prahne po hviezdach. Ale aj tvoje zlé pudy túžia po slobode. Tvoje divé psy chcú na slobodu: radostne brešú vo svojej pivnici, keď sa tvoj duch pokúša zrušiť všetky väzenia. Ešte si väzňom, čo si vymýšľa slobodu: ach, duša takých väzňov sa stáva bystrou, ale aj zradnou a zlou.

Očistiť sa musí aj ten, čo oslobodil svojho ducha. Ostalo na ňom ešte veľa väzenskej plesne: aj jeho oko sa musí očistiť.

Tak vravel Zarathustra.

O kazateľoch smrti

Sú to suchotinári duše: sotva sa narodia, už sa chystajú umierať a túžia po zvestovaní únavnosti a odriekania. Radi by boli mŕtvi a my by sme mali ich vôľu schvaľovať! Neopovážme sa budiť týchto mŕtvych a narúšať tieto živé truhly!

Keby boli súcitní z hĺbky duše, znechutili by svojim blížnym život. Byť zlí - to by bola ich pravá dobrota.

Všade zaznieva hlas tých, čo kážu smrť: a zem je plná takých, ktorým treba kázať smrť. Alebo "večný život": to mi je jedno - len nech sa ta rýchlo poberú! 

O vojne a ľuďoch vojny

Neradím vám prácu, lež boj. Neradím vám mier, lež víťazstvo. Vašou prácou nech je boj, vaším mierom víťazstvo! Vojna a odvaha urobili viac veľkých vecí ako láska k blížnemu. Musíte byť hrdí na svojho nepriateľa: potom sú úspechy vášho nepriateľa aj vašimi úspechmi.

Tak vravel Zarathustra.

O novej modle

Niekde sú ešte národy a kmene, ale nie u nás, bratia moji: u nás sú štáty. Štát? Čo je to? Teda dobre. Otvorte uši, poviem vám svoje slovo o smrti národov.

Štát sa nazýva najchladnejší zo všetkých chladných netvorov. Tak aj klame: z papule mu lezie takáto lož: "Ja štát, som národ!"

To je lož! Tvorcovia to boli, čo vytvorili národy a zavesili nad ne vieru a lásku: tak slúžili životu.

Ničitelia sú to, čo davy vlákajú do pasce a nazvú ich štátom: zavesia nad ne meč a stovky požiadaviek.

Kde ešte je národ, nerozumie štátu a nenávidí ho ako bosoráctvo a prehrešok proti mravom a spravodlivosti.

Toto znamenie vám dávam: každý národ hovorí svojím jazykom dobra i zla: sused tomu nerozumie. Svoju reč si národ vytvoril vo svojich mravoch a právach. Ale štát klame všetkými jazykmi dobra aj zla: čokoľvek povie, klame - a čokoľvek má, to ukradol.

Štátom nazývam miesto, kde všetci pijú jed, dobrí aj zlí: štát je, kde sa sebe všetci strácajú, dobrí i zlí: štát je, kde pomalú samovraždu všetkých - volajú "život".

Pozrite sa len na týchto zbytočných! Stále sú chorí, zvracajú žlč a volajú to novinami. Požierajú sa navzájom a ani sa nevedia stráviť.

Pozrite sa len na týchto zbytočných! Hromadia bohatstvá a chudobnejú tým. Chcú moc a predovšetkým páku moci, veľa peňazí - tí chudáci!

Pozrite sa, ako len šplhajú, tieto vrtké opice! Lezú aj po sebe a tak sa strhávajú do bahna a do hlbín.

Všetci idú za trónom: to je ich mánia, - akoby šťastie sedelo na tróne! Na tróne často sedí bahno - a aj trón je často na bahne!

Šialenci sú to všetci, šplhajúce opice a horlivci. Nevonia mi ich modla, tá studená potvora: nevoňajú mi všetci dokopy, tí modloslužobníci.

Bratia moji, chcete sa zadusiť vo výparoch z ich papúľ a ich žiadostivostí? To radšej rozbite obloky a vyskočte na voľný vzduch!

Tam kde prestáva štát, až tam začína človek, ktorý nie je zbytočný: tam sa začína pieseň potrebnosti, tá jedinečná, nenahraditeľná melódia. Tam, kde prestáva štát, - veď sa tam pozrite, bratia moji! Vari ju nevidíte, tú dúhu, tie mosty nadčloveka?

Tak vravel Zarathustra.

O muchách na trhu

Kde sa končí samota, tam sa začína trh: a kde sa začína trh, tam sa začína aj hrmot veľkých hercov a hmýrenie otravných múch.

Často sa ti predstavujú ako láskaví. To však vždy bola prefíkanosť zbabelcov. Veru, zbabelci sú múdri!

Keďže si láskavý a spravodlivej mysli, hovoríš: "Nevinní sú vo svojej malosti." Ich malá duša však myslí: "Vinovatá je každá veľkosť."

Áno, priateľ môj, si zlým svedomím pre svojich blížnych: lebo nie sú ťa hodní. Preto ťa nenávidia a radi by pili tvoju krv. Ujdi, priateľ môj, do svojej samoty a tam, kde duje drsný, silný vzduch!

Nie je tvojím údelom plašiť muchy.

Tak vravel Zarathustra.

O priateľovi

"O jedného je so mnou vždy viac" - myslí si pustovník. "Stále jeden a jeden - nakoniec sú to dvaja."

Ja a ja sa so sebou stále veľmi horlivo rozpávajú: ako by sa to dalo vydržať, keby nebolo priateľa? Pre pustovníka je priateľom vždy tretí: ten tretí je korok, ktorý nedovolí, aby hovor tých dvoch neklesol hlboko. Ach, priveľa je hĺbok pre všetkých pustovníkov. Preto tak túžia po nejakom priateľovi a po jeho výšinách. Naša viera v iných prezrádza, v čo by sme radi verili sami v sebe. Naša túžba po priateľovi je naša zradkyňa.

A láskou často chceme len prekonať závisť. A často niekoho napadneme a urobíme si z neho nepriateľa, aby sme zatajili, že možno napadnúť nás.

"Buď mi aspoň nepriateľom!" hovorí ozajstná úcta, ktorá sa neopovažuje prosiť o priateľstvo.

Si otrok? Tak nemôžeš byť priateľom. Si tyran? Tak nemôžeš mať priateľov. Pridlho sa v žene skrýval otrok i tyran. Preto nie je žena dosiaľ schopná priateľstva: pozná len lásku.

Žena nie je dosiaľ schopná priateľstva. Ale povedzte mi, chlapi, kto z vás je schopný priateľstva?

Ó, tá vaša úbohosť, chlapi, tá vaša lakomá duša! Čo vy dávate priateľovi, to ja dám aj svojmu nepriateľovi a neschudobniem preto.

Existuje kamarátstvo: kiež by raz bolo priateľstvo!

Tak vravel Zarathustra.

O tisíc a jednom cieli

Mnoho krajín videl Zarathustra aj mnoho národov: tak spoznal dobro aj zlo mnohých národov. Nenašiel Zarathustra na zemi väčšiu moc ako dobro a zlo. Nemohol by žiť národ, ktorý by nehodnotil: ak sa však chce zachovať, nesmie hodnotiť tak, ako hodnotí sused.

Mnohé, čo jednému národu pripadalo dobré, inému bolo na posmech a potupu: to som zistil. Mnoho vecí som našiel, ktoré tu volali zlom a tam zdobili purpurovými poctami. Sused nechápal suseda: jeho duša vždy žasla nad susedovým bludom a nad jeho zlobou.

"Hovoriť pravdu a dobre narábať s lukom a šípom" - zdalo sa milé aj ťažké národu, z ktorého pochádza moje meno - meno, ktoré mi je zároveň milé aj ťažké.

"Otca i matku ctiť a z celej duše im byť oddaný" : túto zásadu si vytýčil iný národ a s ňou dosiahol moc a večnosť.

"Osvedčovať vernosť a kvôli nej dať do stávky česť aj krv i za zlé a nebezpečné veci" : takýmto presvedčením sa zas vyznačoval iný národ a takto sa zaťažil a dospel k veľkým nádejam.

Veru, ľudia si sami dali všetko svoje dobro a zlo. Veru, nevzali ho, nenašli ho, nespadlo na nich ako nebeský hlas z neba. Až človek dal veciam hodnotu, aby sa zachoval, - on dal veciam zmysel, ľudský zmysel! Až vtedy si zasluhuje meno "človek", keď hodnotí.

Hodnotiť je tvoriť: čujte to, vy tvorcovia! Už samo hodnotenie je pokladom a klenotom všetkých cenných vecí. Až hodnotením vzniká hodnota: bez hodnotenia by bol orech žitia prázdny. Čujte to, vy tvorcovia!

Zmena hodnôt, - to je zmena tvorcov. Stále ničí, komu je súdené byť tvorcom. Tvorivé boli najprv národy, až neskôr jednotlivci: veru, jednotlivec je najmladší výtvor.

Ale povedzte mi teda, bratia moji: ak ľudstvu ešte chýba cieľ, nechýba ešte aj - ľudstvo samo?

Tak vravel Zarathustra.

O láske k blížnemu

Tlačíte sa okolo blížneho a máte na to krásne slová. Ale hovorím vám: vaša láska k blížnemu je vaša nezdravá láska k vám samým. Utiekate sa k blížnemu sami pred sebou a radi by ste si z toho urobili cnosť: ale ja som prehliadol vašu "nezištnosť".

Sami seba neznášate a nemilujete sa dosť: tak chcete blížneho zviesť k láske a sami sa pozlátiť jeho omylom.  Pozývate si svedka, keď chcete o sebe dobre hovoriť: a keď ste ho zviedli, aby o vás dobre zmýšľal, sami o sebe dobre zmýšľate.

Takto hovorí blázon: "Styk s ľuďmi kazí charakter, a to najmä tomu, kto ho nemá."

Jeden ide k blížnemu, lebo hľadá sám seba, a druhý, lebo by sa chcel stratiť. Vaša nezdravá láska k vám samým robí vám zo samoty žalár.

Ani vaše slávnosti sa mi nepáčia: príliš veľa hercov som tam vídal, a aj diváci sa často správali ako herci.

Nehlásam vám blížneho, ale priateľa. Priateľ nech vám je sviatkom zeme a predchuťou nadčloveka.

Budúcnosť a najvzdialenejšia diaľka nech sú ti príčinou tvojho dneška. Bratia moji, lásku k blížnemu vám neradím: radím vám lásku k tomu, čo je najďalej.

Tak vravel Zarathustra.

O ceste tvorivého

Chceš ísť, brat môj, do samoty? Chceš hľadať cestu k sebe samému? Zaváhaj ešte chvíľu a vypočuj ma.

"Kto hľadá, sám sa ľahko stratí. Každé osamotenie je previnením" : tak hovorí stádo. A ty si dlho patril do stáda. Aj v tebe ešte znie hlas stáda. A ak povieš: "Nemám už s vami jedno svedomie", je to nárek a bolesť.

Pozri, tú bolesť zrodilo ešte to jedno svedomie: a z tvojho smútku ešte stále vyžaruje posledný záblesk tohto svedomia.

Ty však chceš ísť cestou svojho smútku, čo je cesta k sebe samému? Ukáž mi svoje právo a svoju silu na to!

Hovoríš, že si slobodný? Slobodný od čoho? Čo je Zarathustrovi do toho!

Môžeš si sám určovať svoje zlo i dobro a svoju vôľu si povýšiť na zákon? Môžeš si sám byť sudcom aj pomstiteľom podľa svojho zákona?

Je strašné byť sám so sudcom aj pomstiteľom vlastného zákona. Dnes ešte trpíš mnohými, ty jediný: dnes ešte máš všetku svoju odvahu aj svoje nádeje. No raz ťa samota ukoná, raz sa tvoja pýcha zhrbí a odvaha zaškrípe. Raz budeš kričať: "Som sám!"

Raz už nebudeš vidieť svoju výšku a tvoja nízkosť ti bude celkom blízko. Už sama tvoja vznešenosť ťa vyľaká ako prízrak. Raz budeš kričať: "Všetko je lož!"

Sú pocity, ktoré osamelého chcú zabiť: ak sa im to nepodarí, nuž, musia samy umrieť! Dokážeš však byť vrahom?

A daj si pozor na dobrých a spravodlivých! Radi križujú tých, čo si vynájdu svoju vlastnú cnosť, - nenávidia osamelého. Daj si pozor aj na svätú prostotu: všetko jej je nesväté, čo nie je prosté. A daj si pozor aj pred záchvatmi svojej lásky! Príliš rýchlo podáva ruku osamelý tomu, kto ho stretá!

Niektorým ľuďom nesmieš podať ruku, iba labu: a chcem, aby tvoja laba mala aj pazúry.

Ale s najhorším nepriateľom, s ktorým sa môžeš stretnúť, si budeš vždy ty sám: sám na seba striehneš v jaskyniach a v lesoch.

Tak vravel Zarathustra.

O starých i mladých ženičkách

Stretla ma stará ženička a takto mi hovorila do duše: "Veľa vravel Zarathustra aj k nám ženám, no nikdy nám nerozprával o žene."

Všetko na žene je hádanka a všetko na žene má jedno rozlúštenie: je to tehotnosť. Muž je pre ženu prostriedok: účelom je vždy dieťa. Čo je však žena pre muža?

Dve veci chce poriadny chlap: nebezpečenstvo a zábavu. Preto chce ženu ako najnebezpečnejšiu hračku. Muža treba vychovať pre vojnu a ženu pre zotavenie bojovníka: všetko ostatné je bláznovstvo.

Žena rozumie deťom lepšie než muž, no muž je detinskejší ako žena. V ozajstnom mužovi sa skrýva dieťa: to sa chce hrať. Tak hor sa, ženy, odkryte mi to dieťa v mužovi!

Hračkou nech je žena, čistou a jemnou, sťa drahý kameň hýriaca cnosťami sveta, ktorý ešte nenastal. Hviezdny lúč nech sa skvie vo vašej láske! Vaša nádej nech znie: "Kiež by som porodila nadčloveka!"

O uštipnutí vretenice

Jedného dňa zaspal Zarathustra s rukami na tvári pod figovníkom, lebo bolo horúco. Tu prišla vretenica a uštipla ho do krku. Keď stiahol ruky z tváre, uvidel hada: ten spoznal Zarathustrove oči, zmätene sa vrtel a chcel sa odplaziť. "Počkaj, povedal Zarathustra, ešte som ti nepoďakoval. Zobudil si ma práve včas, lebo moja cesta je ešte dlhá."

"Tvoja cesta je už len krátka, smutne odpovedal had, môj jed zabíja"

Zarathustra sa zasmial: "Kedy už zomrel drak od hadieho jedu? - povedal. Len si ber späť svoj jed! Nie si dosť bohatá, aby si mi ho mohla darovať." A vretenica sa mu znova zavesila na krk a lízala mu ranu.

Keď to raz Zarathustra rozprával svojim žiakom, pýtali sa: "Aké je, morálne ponaučenie z tvojho príbehu?" Zarathustra na to takto odpovedal:

Ničiteľom morálky ma volajú dobrí a spravodliví: môj príbeh je vraj nemorálny. Ale ak máte nepriateľa, neodplácajte mu zlo dobrom: lebo to by ho zahanbilo. No dokážte, že vám urobil niečo dobré. Radšej sa nahnevajte, ako by ste mali zahanbiť. A ak vám niekto brýzga, nemali by ste mu za to blahorečiť. Radšej tiež trošku zahrešte! A ak sa vám stala veľká neprávosť, prirobte mi k nej rýchlo päť malých! Hrozný je pohľad na toho, kto osamelo znáša krivdu. Skúsili ste to už? Rozdeliť neprávosť znamená spolovice byť v práve. Ten nech na sebe berie neprávosť, kto ju unesie!

Malá pomsta je ľudskejšia ako vôbec nijaká. A ak trest nie je aj právom a cťou pre toho, čo prestupuje zákon, potom odmietam aj vaše trestanie.

Tak vravel Zarathustra.

O dieťati a manželstve

Si mladý a želáš si dieťa a manželstvo. Ja sa ťa však pýtam: si človek, ktorý si smie želať dieťa? Si víťazný, si podmaniteľ seba samého, si vládcom zmyslov, si pánom svojich cností? To sa ťa pýtam. Či hovorí z tvojho želania zviera a nutná potreba? Alebo osamelosť? Alebo nespokojnosť so sebou?

Chcem, aby po dieťati túžilo tvoje víťazstvo a tvoja sloboda. Živé pomníky stavaj svojmu víťazstvu a svojmu oslobodeniu. Nad seba do výšky máš stavať.

Nielen rozmnožovať sa máš, ale aj hore rásť! K tomu nech ti dopomôže záhrada manželstva! Povznesenejšie telo máš stvoriť, prvotný pohyb, samo sa roztáčajúce koleso, - tvorivého máš stvoriť.

Manželstvo: tak volám vôľu dvoch stvoriť jedno, ktoré je viac ako tí, čo ho stvorili. To nech je zmyslom a pravdou tvojho manželstva. To však, čo menujú manželstvom tí premnohí zbytoční, - ach, ako to volám ja?

Ach, táto chudoba duše vo dvojici! Ach, táto špina duše vo dvojici! Ach, toto úbohé pohodlie vo dvojici!

To všetko volajú manželstvom: a hovoria, že ich manželstvá boli uzavreté v nebi. Nuž, ja ho nemám rád, toto nebo zbytočných. Nie, nemám ich rád, tieto zvery zapletené do nebeských sietí!

Nech mi ostane ďaleko aj boh, čo prikrivkáva požehnať, čo nespojil! Nesmejte sa mi z takých manželstiev! Ktoré dieťa nemá dôvod plakať nad svojimi rodičmi? Dôstojným sa mi videl tento muž a zrelým pre zmysel zeme: ale keď som uvidel jeho ženu, zazdala sa mi zem domovom pre hlupákov.

Smäd pre toho, kto tvorí, šíp a túžba po nadčloveku: povedz, brat môj, je taká tvoja vôľa k manželstvu? Svätými volám takú vôľu a také manželstvo.

Tak vravel Zarathustra.

O slobodnej smrti

Mnohí umierajú príliš neskoro a niektorí priskoro. Ešte cudzo znie učenie: "Zomri v pravej chvíli!"

Zomri v pravej chvíli: tak to učí Zarathustra. Pravda, ak niekto nežil v pravej chvíli, ako by mohol taký v pravej chvíli zomrieť? Kiež by sa taký ani nebol narodil!

Sú však aj kyslé jablká, ktorých osudom je čakať na posledný deň jesene: tu zrazu dozrejú, zožltnú a zvraštia sa. Jedným zostarne najprv srdce, iným duch. A niektoí sú starci už zamladi: no neskorá mladosť - dlhá mladosť. Niektorým sa život nevydarí: jedovatý červ sa im zažerie do srdca. Tým skôr nech teda dbajú, aby sa im lepšie vydarilo zomieranie. Dakto nikdy nezosladne a hnije už v lete. Len zbabelosť ho drží na konári.

Vo vašom umieraní nech žiari váš duch a vaša cnosť ako večerné zore nad zemou: lebo inakšie by sa vám umieranie zle vydarilo.

Tak vravel Zarathustra.

O cnosti, ktorá obdarúva

1

Keď sa Zarathustra rozlúčil s mestom, ktoré mu prirástlo k srdcu a ktorého meno je "pestrá krava" - išlo za ním mnoho tých, čo sa volali jeho žiakmi, a vyprevádzali ho. Tak prišli na križovatku: tu im Zarathustra povedal, že ďalej chce ísť sám, lebo bol priateľom chôdze osamote. Jeho žiaci mu na rozlúčku podali palicu so zlatou rukoväťou, na ktorej sa okolo slnka ovíjal had. Zarathustru potešila palica a oprel sa o ňu: potom takto vravel k svojim žiakom:

Povedzte mi bratia moji: čo považujeme za zlé a najhoršie? Nie je to zvrhlosť? - A zvrhlosť nachádzame všade, kde chýba nezištná duša. Naša cesta vedie do výšin, od rodu k národu. Hrôzou je však pre nás zvrátenosť, ktorá hovorí: "Všetko pre mňa."

Hore letí naša myseľ: tak je podobenstvom nášho tela, podobenstvom povýšenia. Podobenstvami takých povýšení sú mená cností. Tak kráča telo dejinami ako čosi, čo vzniká, čo bojuje. A duch - čím je ten pre telo? Je hlásateľom, druhom a ozvenou jeho bojov a víťazstiev.

Všetky mená dobra a zla sú podobenstvá: nevravia jasne, len naznačujú. Blázon, čo od nich čaká poznanie.

2

Váš duch aj vaša cnosť, bratia moji, nech slúžia zmyslu zeme: nanovo stanovte hodnotu všetkých vecí! Preto máte byť bojovníkmi! Preto máte byť tvorcami! Vedomosťami sa čistí telo: získaným poznaním sa povznáša: poznávajúcemu sa posväcujú všetky pudy: povznesenému sa duša rozveselí. Lekár, pomôž si sám: tak pomôžeš aj svojmu chorému. Najlepšou pomocou mu bude, keď na vlastné oči uvidí toho, kto sa sám vyliečil.

Vy, osamelci dneška, vy, vylúčenci, vy raz budete národom: z vás, čo ste sa sami vyvolili, vyrastie vyvolený národ: - a z neho nadčlovek. Veru, miestom ozdravenia sa raz stane zem! A už sa nad ňou vznáša nová vôňa, hojivá vôňa, - a nová nádej!

3

Ďalej už pôjdem sám, žiaci moji! Aj vy sa rozíďte, a choďte sami! Tak to chcem. Veru, radím vám: odíďte odo mňa a bráňte sa proti Zarathustrovi! Ba ešte lepšie: hanbite sa za neho! Možno vás oklamal.

Sami ste sa ešte nehľadali: a našli ste mňa. Tak to býva so všetkými veriacimi: preto je tak málo platná každá viera. Teraz vám prikazujem, aby ste mňa stratili a seba našli: a až keď ma všetci zapriete, vrátim sa vám.

Veru, inými očami, bratia moji, budem si potom hľadať svojich stratených: inou láskou vás potom budem milovať.

Raz sa mi stanete priateľmi a deťmi spoločnej nádeje: to chcem byť s vami po tretí raz, aby som s vami slávil veľké poludnie.

A veľké poludnie je to, keď človek stojí uprostred svojej cesty medzi zvieraťom a nadčlovekom, keď slávi svoju cestu k večeru ako svoju najväčšiu nádej: lebo to je cesta k novému ránu.

Potom ten, čo zaniká, sám sa bude žehnať, že prechádza na druhú stranu: a slnko jeho poznania bude mu stáť na poludní.

"Mŕtvi sú všetci bohovia: teraz chceme, aby žil nadčlovek" - to nech je raz na veľké poludnie naša posledná vôľa.

Tak vravel Zarathustra.

Druhý diel